Ruka sa ďalej zaborila do vlasov, akoby do listov a jemne prehrabla zlatistú tôňu vĺn.
Dievča sa usmievalo a nohou neprítomne blúdilo po červenej parkete na zemi.
Ako ju k sebe pritisol, ako jemne, poľahúčky, sťaby spomienkou jej vtisol na ružové pery jemný závan svojich úst.
A potom len červeň, tiché prepáč a dlhá chvíľa zahanbenia, čaro okamihu, prvých dôverných zblížení.
A ona tam len sedela, v saténovej maškaráde, pred očami sa jej rozplývala dôverná pižmová vôňa škandinávskych kosodrevín s prílevom jemnej mužskej pavône, čo bol staršia ako samo ľudstvo, akési prirodzené afrodiziakum, určené len pre jej malý vnímavý noštek.
Usmiala sa a sklonila hlavu pri prichytení sa na spomienky. Do červenej tváre jej skĺzli dve jagavé plavé kadere, ktoré mali uchovať jej rumenec v tieni a skryť ho pred svetom.
Bola by tam sedela aj hodiny a dni a spomínala, červenela sa ako taká pivónia, nebyť zaklopania, ktoré pretrhlo niť jej myšlienok a spôsobilo jej nový šok. Srdce sa jej prudko rozbúchalo a do končatín v tele prenikala neznáma, a predsa dôverne známa páľava, očakávanie, tajomstvo, napätie.
Kradmo vstala z postele a chytro priskočila k dverám.
Otvorila ich a usmiala sa.
"Neruším?" spýtal sa hlboký no i tak jemný a elegantný hlas.
" N-nie." odvetilo dievča a oči sa snažili nájsť nejaký záchytný bod, ktorý by ju udržal na nohách od prílevu horúčavy z toľkého vzrušenia. Nevedela, či sa dívať do okázalých hnedých očí, alebo na zem a skrývať v nej pohľad červenej tváre, alebo sa len nenútene usmiať a tváriť sa duchaprítomne.
Rozhodla sa nechať svoje vnútorné pochody tak a nesprávať sa ako teľa.
Stojaci vo dverách sa na ňu zadíval pohľadom bádateľa, skúmavým, tiež mierne neistým, no pritom usmievavým. Pohyb jeho prítomnosti rozvíril jeho vôňu, od ktorej sa dievčine tak krútila hlava. Nevediac o tejto svojej tajomnej moci nad zmyslami mladej dámy strčil ruku do vrecka tmavozeleného kabáta a vytiahol z neho list.
" Sir Bailey ti posiela výplatu po mne, musel ísť čosi vybaviť a ja som ťa i tak chcel ísť pozrieť. Smiem dnu, alebo máš niečo na práci? Anais?" spýtal sa Stephan ticho nespúšťajúc s dievčiny svoj upretý pohľad, ktorý by ju mal preskúmať celú, no nevedel uhádnuť pravdu jej mysle. Posledné slovo, jej meno, vyslovil takmer s bázňou zakrývajúc tento tón pod svoj obvyklý elegantný tón opýtania. On na tom tiež nebol o nič lepšie ako dievča. Prežíval kontinentálnu blokádu kyslíka od brucha nahor a preto mu celé telo tŕplo v kŕči, a neprestajne ho zasahoval prílev tepla.
Stáli len tak mlčky v dverách, Anais dvíhala ruku že vezme obálku od Stephana a on na ňu bez žmurknutia pozeral rovnako tajomne ako obyčajne.
"Poď." ustúpila dievčina z dverí a nechala ho vojsť. Stephan spoza chrbta zatvoril dvere takým spôsobom, že Anais mala pocit že na mieste zolovnatnie, no zmohla sa len na mierne kŕčovitý úsmev, splašený pohyb úskoku k malej komode z ktorej vytiahla zaprášenú fľašku medoviny a dva poháre. Položila ich na malý písací stolík pri okne ku ktorému pritiahla kreslo. Stephan sa do neho posadil. Anais mlčky otvorila fľašu.
" Aký si mal deň?" spýtala sa ho naoko nenútene a podala mu pohár s jantárovou tekutinou.
" Zbehol rýchlo." skonštatoval Stephan pokojným hlasom a odpil si z pohára.
Anais sa posadil na stoličku, narovnala si sukňu, pričom zachytila pozorovací pohľad Stephanovych prenikavých očí.
Narovnala sa a s červenou tvárou si rýchlo tiež odpila.
" Deje sa niečo? Pripadáš mi mierne... rozrušená." usúdil Leví muž pozerajú stále na dievčinu.
Tá sa rýchlo usmiala .
" Ale nie, kdeže, som úplne v poriadku, len je tu trocha teplo." nemotorne zaklamala, čo si Stephan všimol a v duchu sa nad tým usmial s pocitom veľkého tepla.
Hrialo ho to. Pomyslenie na to, že nič nepokazil.
Že nádej existuje, akokoľvek malá je.
Bijúce srdce sa mu tlmene ozývalo pod niekoľkými vrstvami, zalievalo ho od hlavy až po päty.
Usúdil že je čas prerušiť to mŕtve ticho plné napätia a očakávania a začal rozprávať Anais o svojom dnešnom cvičení, ukázal jej knihu, k akej sa dostal a skončili pri tom, že Anais ho poprosila, aby jej niečo prečítal.
Stephan si teatrálne odkašľal, otvoril knihu a začal čítať.
jeho hlboký, jemný hlas uspával a dievča, opierajúc sa o opierku vysokej stoličky čochvíľa so zatvorenými očami zadriemalo.
Keď to postrehol, prestal čítať.Prst vnoril do knihy na mieste kde prestal čítať, zahol roh stránky za ticho ju zavrel.
Prezeral si bytôstku, ktorá spala tak, že hlava sa jej opierala bokom o opierku, zlaté pramene ju dopoly zakrývali a vydúvali sa len na sladkých zákutiach jej hrude, ruky mala jemne položené v lone a na tvári letmý úsmev.
Len jediné pohladenie.
Stephan váhal.
Natiahol ruku.
Nechce ju zobudiť.
Ale veľmi po tom túžil.
Jemne sa dotknúť jej tváre čajovej ruže, ruku odtiahnuť a ticho zmiznúť.
Zavrel oči a ruku priblížil, až pod prstami zacítil hladkú pokožku. Oči otvoril a videl, ako jeho ruka jemne hánkami hladí milú tvár Anais.
Tá sa usmiala a otvorila oči rozospato skôr, než Stephan ruku odtiahol.
Zachytila ju pri svojej tvári a pozrela na neho.
Mal ju rád.
Neodvážila sa pomyslieť na to slovo.
Bezmyšlienkovito, bez toho aby si uvedomila čo robí, ruku mu priložila na svoje pery a jemne ju pobozkala.
Nebolo to vidno, ale Stephan sa začervenal a jemne ruku odtiahol.
" Ja... mal by som ísť." Ticho povedal a už aj sa postavil a rýchlo odišiel, prajúc Anais dobrú noc.
Tá ostala sedieť v kresle.
A v hlave jej vybuchol ohňostroj, zvony, zvonkohra.
Drahej @ladyfox
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ladyfox
4. 6.júna 2012 22:48
Ľúbim Ťa, popol.
Napíš svoj komentár