Ľudia sú ako hviezdy. Aj hviezdy si podľa mňa myslia, že sú na nebi samé

„Čo robíš?“ spýtala sa a zastala pár metrov odo mňa.
„Hľadám hviezdy.“ Zamyslene som odpovedala a ani som sa na ňu nepozrela.
„Nebuď trápna.“ Nervózne povedala. Ignorovala som jej poznámku.

Naozaj ich nevidno. Smutne som si pomyslela a pozrela som na ňu. Vyzerala nahnevane. No vedela som, že tak iba skrýva to, že sa bojí. Sme samé, je noc a práve som zastala uprostred tichej uličky. Kto by sa nebál? Nad tou otázkou som sa pousmiala. Ja nie. Už dlhší čas nemám strach z toho, že mi niekto ublíži. Či už fyzicky alebo psychicky. Už mi ublížili. Veľmi. A som v bode, kedy to už horšie asi byť nemôže. No napriek tomu ma opantal nejaký zvláštny pokoj. Pokoj, ktorý nedokážem vysvetliť.

„Môžeme už ísť?“ nahnevane sa opýtala a poobzerala sa. Bez slova som sa pohla.

Kedy sa človek nebojí smrti? Keď už niečo zažil? Alebo práve naopak, keď nevie, čoho by sa mal báť? Veľmi by som potrebovala vedieť odpoveď. Pohltilo ma akési nutkanie niekoho sa to opýtať. Pretože ja nemám strach. Naozaj nie. Nebojím sa výšok, dokonca ani pavúkov, z ktorých som voľakedy mávala strach. Nebojím sa samoty. Ani smrti. A bolesť? Tú už vnímam ako niečo, čo ku mne patrí. Niečo, čo sa nedá odtrhnúť od môjho bytia.

„Zamýšľala si sa niekedy nad tým, čo je zmyslom toho, že sme tu?“ prerušila som hrobové ticho. Mala som pocit, že sa zľakla. Dokonca sa strhla. Zdvihla sklonenú hlavu a pozrela sa na mňa zvláštnym pohľadom. Vedela som, čo si myslí. A nie len ona. Všetci. Že som divná a preskakuje mi. Ale mne to nevadilo. Myslela som si, že mi ani neodpovie. No prekvapila ma. „Nie, nezamýšľala. Nemala som dôvod. Prečo sa pýtaš?“ V jej hlase bolo cítiť mierne obavy a láskavý tón. Rozprávala sa so mnou ako s bláznom.
„Len tak. Pretože ja si nemyslím, že to má nejaký zmysel. Možno iba ak ten, že umrieš.“ Úprimne som odpovedala.
„To znie desivo.“ Skonštatovala a strčila si ruky do vreciek bundy. Vedela som, že ak by som jej povedala, že mňa to nedesí, definitívne by so mnou skončila. A ja som nechcela, aby sa o mňa bála viac ako teraz. Preto som zostala ticho.

Nie je to desivé. Je to zvláštne. Koľko ľudí sa za niečím ženie. Hľadajú zmysel. Zmysel všetkého a prosia Boha alebo čo už je tam hore, aby im pomohol. Čo ak sa ženú zbytočne? Čo ak toto celé naozaj nemá žiadny zmysel? Alebo ak jediným zmyslom je prežiť a dožiť sa smrti? Som hádam prvá a jediná, ktorá si to myslí?

„Ja....nechcela som nič hovoriť, ale potom by mi to nedalo spávať. Si moja kamarátka. A bojím sa o teba. Zmenila si sa. Netuším, čo sa deje, keďže ty o tom nerozprávaš. Vlastne si prestala rozprávať skoro úplne. Chcem aby si vedela, že tu pre teba vždy budem. Aj keď mi nechceš povedať, čo ťa trápi.“ So zúfalstvom v hlase povedala. Rozmýšľala som na koľko je ku mne úprimná. Musela som sa držať, aby som sa neusmiala pri predstave ako jej to bolo každý deň v škole jedno. Ona bola tá, ktorá si myslela, že život je pekný a má zmysel. Bola veselá, mala všetko. Rodinu, kamošky a záujem chlapcov. Ja som nemala nič. Až na tie kamošky. Presne tri a pol. Tie tri boli ako ja. Tiež sa snažili dostať hore. Pocítiť slnko a znova sa smiať. Smiať sa úprimne a bez predstierania. No ani jedna nemohla. Tak ako ja. A tá polovica bola moja...najlepšia kamoška? Neviem ako ju nazvať. Doteraz sme sa obe tak správali. No niečo sa mení. Asi to zasa budem ja. No napriek tomu ju neodsúvam nabok. A táto tu? Túto tam zaradiť akosi neviem. No niečo som jej musela povedať.

„Vieš, ľudia sú ako hviezdy. Aj hviezdy si podľa mňa myslia, že sú na nebi samé.“

 Blog

2 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu