Neviem ako dlho som spala keď som cítila ako niekto so mnou trase. Zobudila som sa a pretrela som si oči. ,,Áno?“ povedala som tichým tónom a posadila som sa. Stál pri mne brat. ,,Prečo ma budíš??!“ škaredo som naňho pozrela a znovu som si ľahla. ,,Kričala si zo sna tak som ťa zobudil“ chvíľu neodpovedal a tak som využila to ticho a prehovorila som ja ,,a čo presne?“ zahľadela som sa mu do jeho hnedých očí a čakala som odpoveď. ,,Nezmyselné slová“ mykol plecami čo naznačovalo že nevie. ,,Ach jaj“ vzdychla som si a pozrela na hodinky. Bolo len jedenásť hodín predpoludním. Postavila som sa narovnala som si tričko a šla som za mamou. ,,Mami??.. tak už mi povieš??“ vedela som že nemám šancu uspieť lebo moja mama ma na také veci ako je chata nerada púšťa. „Prosím...“ pozrela na mňa jej obvyklým prísnym pohľadom a už som vedela že ma nepustí no asi som tušila zle. Zreničky v mojich očiach sa rozšírili keď som počula to jediné slovo áno. Podišla som k nej objala ju a pobozkala na líce „ďakujem“ rýchlo som odišla z miestnosti a ani som nepočula, že mama mi ešte čosi hovorí. Rýchlo som schmatla mobil a vytočila som telefónne číslo na kamaráta ktorého ta chata bola. „Ahoj“ povedala som do telefónu. „No ahoj.. tak čo si sa dozvedela???“ chvíľu som nevnímala a potom som sa ho spýtala „čo si vravel??.. Och áno.. idem!! Mama ma pustila! Tak kde sa stretneme??“ chvíľu bolo počuť hrmotanie akoby niečo hľadal „no takže stretneme sa pred tržnicou o pol tretej platí??“ chvíľu som zvažovala ponuku a potom som súhlasne prikývla a odpovedala mu „jasné tak o pol tretej pred tržnicou.“ Zložila som telefón a šla som sa natešená pobaliť na chate sme mali stráviť týždeň.
Nevedela som si to predstaviť. Ja a s kamarátmi na chatu?? Nebolo možné. Pobalila som si veci a keď som si bola istá že mám všetko podľa zoznamu pokojne som si sadla na posteľ a čítala knihu. Keď konečne nadišiel ten čas aby som vyrazila z domu pobrala som sa preč. „Ahojté!“ zakričala a ani som nečakala na odpoveď a vyšla som von. Po ceste k tržnici som si pospevovala a v jednej ruke som mala kufor na kolieskach a v druhej som držala knižku. Dorazila som ku tržnici kde už stáli dvaja moji kamaráti. Všimli si ma ako prichádzam a zakývali mi. Ja som im odkývala a usmiala som sa na nich. Keď som došla ku nim postavila som kufor a prihovorila som sa im „tak čo tešíte sa?! Ja nehorázne!“ Pozrela som na nich s úsmevom na perách a oni mi ho opätovali. „Jasné že sa tešíme!!“ Povedal Timo. Vždycky som si o ňom myslela že je to super človek. Mala som ho z party najradšej. Najviac som si sním rozumela a bol mojím super kamarátom. „Dúfam že ste mi nič nekupovali!! Povedali ste že nie!!“ Kukla som na oboch s podozrením, že oni mi ten darček naozaj kúpili. Nič nepovedali a u mňa to naznačuje že áno. Keď si Timo všimol môj pohľad v očiach hneď prehovoril. „Veď máš narodeniny!!“ Obhajoval sa. „Ale aj tak som vás o to nežiadala. Och neviem si predstaviť že by ste mi tam dávali darčeky. Kedy preboha prídu Kaja s Dávidom??“ Pozrela som najprv na Tima a potom na Denisa. Obaja pokrčili plecami keď tu zrazu zastavil pri nás džíp a z neho vykukla hlava Kaji „ pomé nastupováť smer chatá!!“ Za volantom som objavila Dávida. Všetkých som mala hrozne rada. Bola s nimi sranda, ale najviac som mala rada Tima. Bol to úžasný človek a stále ním je. Dala som si veci do kufra nasadla som vedľa Kaji a Denis si sadol dopredu. Bola som rada že som mohla sedieť vedľa Tima. Milo sa na mňa usmial akoby mi čítal myšlienky. Vyrazili sme. Cesta trvala dobrú hodinu. „Kedy tam už konečne budeme?! Trvá to celú večnosť.“ Trucovala som ako vždycky.
Konečne auto zastavilo. Boli sme na parkovisku a parkovali tam asi dve autá. Vystúpila som, ponaťahovala som sa a šla som si vybrať veci z kufra. „Pomôžem ti ak chceš.“ Spoza rohu auta vyšiel Timo a vybral mi kufor. Ja som si vzala len knižku a vďačne som naňho hľadela. „Ďakujem“ povedala som potichu. Každý si vzal svoj batoh a zamkli sme auto. „Nato aby sme sa dostali na chatu musíme ešte vyšliapať jeden kopec. Bude to trvať krátko uvidíte.“ Dávidovi som neverila. Preňho slovo krátko znamená dlho. Už sme šliapali pol hodinu keď to už Kaja vzdala, „Už nevládzem.“ Ledva niesla svoj batoha ja som kútikom očka sledovala čo bude ďalej. Nezaujímalo ma to. Mala som s tohto miesta zlý pocit. Šliapala som ďalej do kopca zatiaľ čo Dávid núkal Kaji, že jej pomôže. Vedľa mňa šiel Timo a uprene na mňa pozeral. „Deje sa niečo??“ Keď prehovoril pretrhla sa mi niť myšlienok a už som ani nevedela na čo som myslela a zdvihla som zrak naňho. „Nie nič...“ zaklamala som aj keď viem že na klamanie talent nemám. Videl na mne, že klamem ale radšej sa nič nepýtal. Konečne sme došli ku chate a ja som si od Tima vypýtala veci nech mi ich stále nenosí . Bolo mi to také trápne. Denis vytiahol kľúče a odomkol chatu. „Nech sa páči.“ Vošli sme dnu. Položila som si veci a poobzerala som hneď všetko čo sa dá. A ostatný to isté. Zavreli sme vchodové dvere a šli sme sa vybaľovať. Ja som bola v izbe s Kajou a chalani boli spolu. Bolo len pol piatej večer tak som si znovu ľahla na posteľ a čítala som si knihu. „Že ťa to baví stále čítať“ zdvihla som pohľad a pozerala som na Kaju „hej baví..“ a ďalej som čítala zahĺbená do deja knihy. V izbe som ostala sama. V tom tichu som zaspala. „Vstávaj!!“ Pootvorila som jedno oko a uvidela som Kaju. Vstala som a šla som za ňou dole. Keď som zrazu uvidela balóniky a na stole bola torta. Zastavila som na schodoch a pozerala do zeme. Kaja už bola dole medzi ostatnými a všetci uprene pozerali na mňa. „Ja... chcem vám všetkým poďakovať. Ne-nečakala som že..“ už som nepovedala ani slovo a podišla som dolu. Na všetkých som sa usmiala. Timo prišiel ku mne utrel mi slzu a úsmev mi opätoval. „Tak všetko naj k tvojím 15“ povedali všetci zborovo. Mala som sto chutí rozplakať sa. Ale zahnala som ten pocit a šla som sfúknuť sviečky a čosi som si priala. Každý mi rad radom zagratuloval a dal mi darček. „Fakt ste nemuseli...“ povedala som potichu. „Ale museli..“ ozval sa Dávid. Porozbalovala som darčeky.
Boli tam rôzne veci. Plyšáky, bonboniéra a našla som tam aj tričko s našimi menami. Bola som neskutočne šťastná. Potom ako som si rozbalila darčeky sme sa rozhodli že si zahráme pravdu a odvahu. Rozbalila som si bonboniéru, ktorú som dostala od Tima a ponúkla som ju všetkým. Zobrali sme dajakú sklenenú fľašku. Samozrejme som musela točiť prvá a padlo to na Dávida. „Pravda alebo odvaha??“ Spýtala som sa ho a čakala na jeho odpoveď. „Pravda...“ ja som zatiaľ premýšľala nad vhodnou otázkou. „Ľúbiš Kaju??“ Pozrel na Kaju potom na mňa a žmurkol „jasné že váhaš!“ ja som sa usmiala a točil Dávid a fľaša akoby naschvál padla na mňa. Dávid sa len uškrnul. „Pravda alebo odvaha??“ nechcela som byť mäkká tak som si dala odvahu. „Tak..“ tuho rozmýšľal. „Pôjdeš sa otužiť vonka do tej zimy kým za tebou neprídeme.“ Zachichotal sa a ja som len pokrčila plecami vstala som a odišla von.
Fúkal silný vietor a v tom krátkom tričku mi bola naozaj zima. V duchu som si nadávala, že som vôbec na niečo také pristúpila. Sadla som si na okraj cesty hneď vedľa lesa. A po chvíli som začula kroky už som si robila nádeje, že sú to oni ale hlboko som sa mýlila. Zrazu som ucítila ostrú bolesť na hrudi a zvreskla som od bolesti. Ten človek čo bol za mnou ma chytil za vlasy a potiahol ma k zemi. Uvidela som ako z chaty sa rozbehol Timo. Zakričala som naňho keď mi útočník zavrel pusu. Omráčil ma a zdvihol na ruky. Nevedela som čo sa deje. Prebrala som sa a ten neznámy človek to postrehol. Nevedela som kto to je nevidela som u do tváre bola ešte hlboká noc. Počula som ako niekto dychčí a beží. Uvedomila som si, že je to Timo no skôr ako som stihla zareagovať muž ma schytil a hodil ma dolu kopcom do rieky. Keď ma tam hodil rýchlo utekal preč a ani si nevšimol že som sa v poslednej chvíli zachytila o konár čo tam bol. Timo tam hľadel na mňa. „Počkaj pomôžem ti!! Hlavne sa nepúšťaj!“ Ja som vedela že sa mu môže šmyknúť a padnúť do silného prúdu rieky. Čakala som keď som zrazu začula praskot. Vedela som, že je zle. „Už sa neudržím...“ Cítila som ako už chýba len kúsok, ktorý sa pretrhol. „Nie!!“ Zvreskla som sa a padla som do prúdu rieky, Ktorý ma unášal ďaleko. Ten pád ma asi omráčil lebo som sa prebudila v cudzej izbe. Všade bola tma. Posadila som sa a rozhodla som sa že sa pozriem oknom kde to som. Hneď jak som odostrela okno oslepilo ma slnko a hneď som ten čierny záves zase zastrela. Klesla som k zemi a prerývane som dýchala. Nevedela som čo sa to stalo. Počula som kroky tak som rýchlo ľahla do postele a tvárila som sa že spím…
KONIEC 1. časti
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kernoxermon
20. 12.decembra 2008 20:45
fúha, teraz som napnutý ako guma v trenkách
Napíš svoj komentár