To čo vyzeralo včera ako samozrejmosť je dnes neriešiteľný problém..
Hutám v pamäti, počiatok tejto dilemy sa objavil v jednom z horkých večerných dni pri pive...
Bolo sparno ako po iné dni, cely deň sme boli na slovenskej malte.. užívali sme si tu krásnu slovenskú idylku, pri miešačke.. Po celom dni pálčivého slnka sa konečne zotmelo. Vytasil som telefón a natúkal číslo... zdvihla to, zavelili sme ustúp do krčmy... Vypovedávam ju, keckáme, zabávame sa... Spomina na zážitky z leta, zo zahraničia, uprene ju počúvam.... potom medzi zubami povedala o možnosti cestovať, spoznávať nových lodi... spozornel som.
Vypovedávam ju viac, hltám jej spomienky a zážitky a hovorím si kiež by boli moje...
Uslo zopár dni, týždňov, a premýšľal som... premýšľal nad tým, čo môžem spraviť...
Volám kamarátovi...kupujeme letenky, jednosmerne, však domov sa dopasujeme búd cely alebo po častiach... Čakal nás veľký, preveľký svet. Na chrbte baťko, vo váčku par € a v duši veľký kus odhodlania, hrdinstva a v rohu sa skrýval strach, bol tam, zhrbený, čierny, sám... dával so sebe vedieť, málo...
Vyrazili sme do sveta, dvaja kamaráti... Poznali sme len miesto kam priletíme... čím bolo lietadlo bližšie ku Boe, tým ten malý, zhrbený strach dával o sebe vedieť.. viac a viac...
Pristáli sme vo svete kde jazyk nám bol cudzí... strach nedal pokoj, kopal nás... Prvé krôčky, nesmelé, smerom do mesta.. známe bolo len miesto kde zložíme na noc hlávky...
..prišlo ráno, ten prvý deň výletu... Tešili sme sa, ako malí chlapci... zobrali sme tabuľu a bežali smerom k ceste ktorú sme vytipovali... smerovala do mesta, veľkého známeho...
Na tabuli svietil nápis...Paris... čakáme, klikneme očami a stojí pri nás auto, staršia dáma v ňom... Usmejeme sa, naskočíme, uháňame cestou za dobrodružstvom... kecáme s tou milou dámou, skúšame anglicky, vedela... skúšame nemecky, vedela.... skúšame poľsky, vedela... potom sme už mi nevedeli, ona stále áno... 7 ich bolo... Nejaká tá ručička hodiniek sa pohla, prichádzame, do Paríža... obrovské mesto... Prechádzame križovatkami, tunelmi, mostami...
Zastavujeme... La Defense... majestátna obchodná štvrť... pani vztýči prst smerom k oblohe a ukazuje na vysokú budovu petrolejárskej firmy... riekne: „tam pracujem...“. Oči máme vyvalené a krk ohnutý k nebesiam čo to dá... zasa žasneme... Pre ňu samozrejmosť, pre nás niečo nevídané... Poďakujeme sa, pohýname sa ďalej do mesta, smerom na metro. Vzchádzame dnu, fotíme.. turisti... Veľa liniek, veľa farieb, veľa všetkého...ľudí ako maku... Vyberáme telefón, ťukáme správy, čakáme...
Príde SMS... v nej bolo „Nastúpte, vystúpte, prejdite, nastúpte, vystúpte a budem Vás čakať...“
Pretíname linku za linkou, je posledná... vychádzame z útrob metra...čaká na nás....
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár