Spomenula som si ako sme sa videli naposledy. Ako som čakala napätá či ťa vôbec v ten deň stretnem. Ako som sklopila zrak keď si vyšiel z dverí a vnútro sa mi pri tvojom hlase 3 krát obrátilo. Zo slzami v očiach som ťa objala a ty si mi povedal že sa predsa ešte uvidíme. Sľúbil si to, ale ja som videla že sa vyhýbaš stretnutiu našich pohľadov. Vedel si už vtedy že to je naposledy? Bál si sa že by som to si to všimla? Alebo ťa to bolelo rovnako ako mňa a mal si strach že to uvidím v tvojich očiach napriek tomu že si sa tak dlho držal na uzde?
Asi by som sa snažila si nahovoriť tú ľahšiu,pravdepodobnejšiu a menej bolestnú verziu tohoto príbehu. Že si to skrátka necítil rovnako.
A možno by mi to aj vyšlo keby kútikom oka nevidím ako si odchádzal a cez okno sa na mňa naposledy pozrel.
Myslela som na ten moment kedy som zistila že som sa do teba zamilovala a hľadala som dôvod prečo. Prečo práve ty. Mohlo to byť pre tvoje oceánovo modré oči v ktorých som sa strácala. Alebo pre tvoj rozkošný úsmev ktorý sa stal mojím obľúbeným momentom dňa. Čím viac som ale rozmýšľala a pýtala sa prečo,tým viac mi bola odpoveď neznáma.
Nie tak dávno som sa pýtala dvoch zo svojich bývalých lások prečo za do mňa zamilovali. Čakala som odpoveď typu lebo.... si taká a taká. Potrebovala som vtedy taký ten instantný leukoplast na moje sebavedomie. Ich odpoveď bola identická a minimálne pre mňa maximálne prekvapivá.
Neviem. Lebo sa to stalo. Bum.
V tom čase som nechápala. Brala to ako sklamanie, svoje osobné zlyhanie. Ako keby som im nemala čo ponúknuť a celá tá zamilovanosť bola len jedna veľká náhoda. Že som tak naozaj pre nich nebola ničím výnimočná a len som trafila čas a miesto.
Dnes,keď som rozmýšľaľa o nás pochopila som že to bola vlastne to najlepšie čo mohli odpovedať. Že si môžem byť istá že to tak naozaj cítili. Lebo na lásku neexistuje žiaden rozumný a jednoznačný dôvod. Ona sa jednoducho stane. Lebo to tak má byť. Lebo v celom obrovskom vesmíre sa majú nájsť práve tie dve osoby.
Ďakujem mu zato že mi dal a vybral práve teba. Zato, že hoci len na malú chvíľu ale mohla som to prežiť a precítiť znovu,všetky tie magické momenty a pocity. A hlavne, viem že to bolo naozaj a aj keby sme sa už nikdy nemali stretnúť...to všetko vo mne ostane navždy.
A keď sa budem nabudúce pozerať na padajúce hviezdy,budem si priať len jednu vec. Aby som ti to všetko raz mohla povedať.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár