Slovač sa ani v Paríži nestratí...

(toto celé bude publikované v našom školskom časpise , tak kto má chuť a čas, môže si prečítať)


Slovač sa ani v Paríži nestratí...


Ulica zašitá v okrajovej časti Paríža, lemovaná obchodíkmi s najrôznejšími výkladmi, popri ktorých vedú chodníky vydláždené nakrivo poukladanými dlažobnými kockami, pozdĺž obrubníkov sa tiahne rad nízkych stromov, ktoré ešte len nedávno vyhnali listy sviežo zelenej farby, všade dookola zaujímavé typy ľudí náhliacich sa za svojím dňom a vo vzduchu vôňa sviežeho jarného dažďa, po ktorom drobné mláky vysúša teplé slnko, čo zalialo ulicu, a tým mnohým ľuďom vylepšilo náladu... Asi takto som si predstavovala Paríž ja. Bolo to však len to mesto z filmov plné farieb a dojmov. Nechcem tým ale povedať, že som bola zo skutočného Paríža sklamaná. Atmosféra je neprehliadnuteľná, mesto nie je hektické, skôr plné života a Francúzov, ktorí si chcú život užívať až potom pre nich prichádza to ostatné. No a sem sme zablúdili aj my.

Polia a záchody
Môj prvý kontakt s francúzskou zemou bol na benzínke. Tu sme sa zastavili po asi trojhodinovej ceste autobusom od nemeckých hraníc. Zamierili sme na záchod. Ako sa hovorí, kultúra národa sa pozná podľa záchoda. Po luxusných nemeckých a rakúskych WC to bol šok. Toto je teda ten západ? Alebo je ich priorite jednoducho niekde inde? Vydržím až do hotela, povedala som si. Ale nebol to môj prvý dojem. Po ceste sme prechádzali cez pahorkatinu so žltými a zelenými poliami na ktoré svietilo zapadajúce slnko, čo bolo viac než pôsobivé.

Nadpis ma nenapadne
Ubytovanie zhrniem len stručne. Hotely F1 sú postavené tak aby boli čo možno najlacnejšie. Takže keď som videla ten náš, napadlo ma jediné – zmontované unimobunky. Ale tak sme to chceli. Nešli sme sa vyvaľovať na hoteli. Chodili sme sa sem len v noci vyspať. Ale aj tak sme toho veľa nenaspali.

Idyla
Prvá vec, ktorú som videla, keď som vystúpila z autobusu v centre Paríža, boli študenti opierajúci sa jeden vedľa druhého o budovu jednej zo sorbonských fakúlt. Niektorí stáli, ale väčšina sedela a niečo na poslednú chvíľu tlačila do hlavy. Len niektorí zdvihli so záujmom hlavu, aby si pozreli tých exotov, čo práve vystúpili z autobusu. Pre nich nie sú turisti nič výnimočné, je ich plný Paríž. Hneď oproti sediacim študentíkom sa vypínal Pantheón. Dýchla na mňa história. Toto mesto sa mi bude páčiť. ďalej sme pokračovali Latinskou štvrťou až do Luxemburských záhrad, kde, ako správne poznamenala Natálka, sedávali Peter a Lucia. Tých som tu síce nevidela ale na lavičkách tu osamelo posedávali ľudia s nohami vyloženými a čítali si noviny alebo knihy. Niektorí z nich mali o nohu lavičky opretú aj termosku s kávou. No to je život!

Jediná z davu trčala dovysoka
Katedrála Notre Dame bola skoro ako každá významnejšia pamiatka obkolesená turistami. Pred vchodom do nej stála otrhaná žobráčka a ľuďom čakajúcim v rade rozprávala o svojom ťažkom osude, aspoň tak mi to pripadalo. Možno ho mala skutočne ťažký a možno by sa bola dobre uživila v amatérskom divadle. Ťažko povedať ako to bolo v skutočnosti. Faktom je, že podobných bolo v Paríži dosť. Samotný Notre Dame bol úchvatný a majestátny. Keby som niekde tam vysoko na jednej z veží zazrela Quasimoda, bolo by to dokonalé. To sa mi ale nepodarilo.

Ja protestujem!
Pred parížskou radnicou sa veselo protestovalo. Už mesiac. Skupina študentov chodila stále do kruhu aby poukázala na nejaký zákon, ktorý mal byť namierený proti nim. Aspoň tak som to pochopila. A my sme sa pridali k nim. Palino im povedal, že sa volá Paul Sarkózy. Oni mu to uverili a my sme sa na nich neskutočne smiali. Slovač sa vo francúzsku nestratí. Videli sme aj protest nejakých Indov, či Srílančanov, ktorí mali na tričkách prečiarknuté atómové bomby, ale bubnovali a kričali, takže k tým sme sa nepridali, radšej sme utekali.

Napoleon ním prešiel len raz - posmrtne.
Treba samozrejme spomenúť aj najznámejší parížsky bulvár Champs-Élysées zakončený Víťazným oblúkom. Ten na ma fakt dostal a to hneď dvakrát. stavba to bola krásna v strede s pôsobivo napnutou francúzskou vlajkou, ktorá tak efektne povievala vo vetre, že som sa na stotinu sekundy cítila ako Francúz hrdý na svoju vlasť a krásne mesto. Druhé, čo ma na ňom uchvátilo, bol ten kruhový objazd okolo neho. Autá by sa sem mestili asi tak do piatich pruhov a tu nebola ani jedna stredová čiara. Kdeže pekné slovenské križovatky. Toto bol chaos. A samotný bulvár? Skutočne svetový, preplnený a snobský. Ale aký iný by mal vlastne byť? Inak by nemohol byť taký slávny. Obchody sme prešli čo najrýchlejšie a radšej sme sedeli v parku a lízali zmrzlinu.

Dominanta
Kým som nevidela Eiffelovku, nepripisovala som jej až taký veľký význam. No keď som ju videla, ohromila ma. Nie je to kôpka železa. Je vysoká, majestátna a elegantná. Pod ňou húfy turistov okolo ktorých sa motajú imigranti niekde z Angoly a cinkajú Eifelovkami všetkých farieb a veľkostí. Ponúkajú ich 5 za jedno euro., ale Slovač ich vyjedná sedem. Výhľad z veže skutočne stojí za ten čas strávený čakaním v rade. Mesto z nej vyzeralo úhľadne, sem – tam niekde zo zástavby vytŕčala kopula alebo veža kostola, ale inak to pri západe slnka bolo pôsobivé. Máloktorej sa tam však podarí vidieť Nemca žiadajúceho o ruku svoju snúbenicu a máloktorej sa podarí, aby tam ju taký Nemec o ruku požiadal. My sme to zatiaľ len videli.


Slávny Montmartre?
Najväčším šokom pre Mňa bol Montmartre. Štvrť, ktorú som si vysnívala skrz všetkých tých umelcov ako bol Degas. Súčasťou nej mala byť aj moja vybájená ulica a Moulin Rouge. Okrem pár ulíc za Sacre Coeur bol Montmartre skoro ako geto Paríža plné černochov s podivnými obchodmi, na uliciach špina a smrad. Kde tu milo vyzerajúca reštika s celkom sympatickým Turkom pri dverách, teda ak vôbec môžeme nejakého Turka považovať za sympatického. A Moulin Rouge? Viem, že cez deň asi nie je jeho najlepšia hodina, ale na tak slávny klub mi prišiel medzi tými vysokými budovami a stromami stratený. Sacre Coeur bolo ale miesto kde to žilo. Aj keď mnohých týchto ľudí by ste zaradili do skupiny asociálov, bolo to tu plné muzikantov a rôznych pseudoumelcov. A černochov s eifelovkami, samozrejme. Námestie umelcov schované za katedrálou pôsobilo ale naopak veľmi príjemne a čisto. Usmievaví čašníci vo vivoniavajúcich reštauráciách urobia svoje. Tu sme si nakúpili posledné suveníry, pretože program ďalšieho dňa tvorili múzeá.

Baletky a Absinth
Orsey a Louvre. Múzeum moderného umenia vs. najväčšie múzeum na svete. Asi je to nečakané, ale mňa určite viac zaujalo práve Orsey. Vidieť Renoirovu Hojdačku, Cailebotteových parketárova a Degasove baletky a Absinth... asi som čudná, ale práve toto mňa z celého Paríža dostávalo do kolien najviac. A teraz už môžem umrieť (treba preháňať). Okrem toho, toto všetko bolo uložené v krásnej budove bývalej stanice, takže atmosféra bola skvelá. A keď sa ešte nachodená Slovač schová v tmavom auditóriu a tlačí do seba slovenské horalky, no nie je to pohoda? Louvre bol obrovský, čo je ale úplne pochopiteľné. Na to, aby ho človek celý prešiel a ešte z toho aj niečo mal, by potreboval zopár dní. Ale toľko sme my času nemali, aj keď sme chceli. Monu Lisu bolo vidieť iba cez foťáky Japoncov ale o Madonu v skalách skoro nikto nezakopol. Preleteli sme asi len polovicu z neho a nohy nás boleli tak kvalitne, že sme potom už len hodinu sedeli pri fontánach a plašili holuby.

Ako toto celé ukončiť? Ja vážne netuším. Na čo sem písať otrepané frázy o tom, že to celé bolo super a tak. Na to netreba míňať energiu ani papier. Všetko podstatné už bolo povedané. Ja teda končím.

aďa

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu