Autobus išiel pomerne rýchlo. Za necelých 15 minút bol na mieste. Vystúpil a zistil, že začalo pršat. Nevadilo mu to. Mal rád dažď..nikdy nechápal prečo, ale rád sa pozeral na dažďové kvapky ako stekajú po okne, niekedy dokonca aj otvoril okno a pozeral sa ako matka príroda kropí svoju zem...
Chlapec schádzal dolu rozbitými schodmi ku fontáne, ktorá vyzerala ako keby už mala 100 rokov a pamätala si časy dávno zabudnuté. Zastal pri nej. Pozoroval jej tvary, ktoré sa zdali všedné. Pripomínala guľu zloženú z mnohých ďalších. Takéto niečo si nikdy neuvedomoval. Keby tá fontána fungovala dokázal by sa na ňu pozerať hodiny. Ale jeho dnešný zámer nebol obdivovať prastarú fontánu. Aj keď by bol radšej...
Zazvonil mu telefón. Jeho matka mu dala rýchlo vedieť, že je už na mieste. Chlapec sa pohol smerom k nej. Mimovoľne zdvihol pohľad a uvidel to. Obrovský chrám pre chorých a nevládnych - nemocnica. Kráčal velmi rýchlo. Medzitým sa už rozpršalo. Jeho matka naňho už čakala pred vchodom...
Vošli do čakárne a chlapca ovalil pach vyprážanej rybaciny. Okolo neho sa občerstvovali ľudia, ktorých nepoznal. Konečne vyšli výťahom na onkologické oddelenie. Po krátkej chôdzi prišli do jedálne, kde sa chorí pacienti stretávajú so svojimi rodinami. Chlapec a jeho matka si sadli na stoličky. Vedľa neho sedela jeho stará mama a oproti nemu sedela jeho krstná matka. Inak krásna žena len starosti a psychické týranie z nej spravili to , že koža na jej tvári uz ovísala a vyzerala ako statná štyridsiatnička. Všetci však boli vážni...každú chvíľu by mal prísť..
Dvere sa otvorili a vynoril sa z nich muž. Chlapec neveril, že aj takto môže vyzerať človek. Jeho tvár mala nechutnú bledožltú farbu. Na tvári mal take hlboké vrásky, že to vyzeralo ako keby mu ich niekto vyryl. Mal na sebe oblečený župan a sadol si ku nim. Začala diskusia o tom, že ako sa má, či je strava dobrá. Chlapec však nevnímal ani polovicu z toho, čo vraveli. Sledoval tohto muža. Pozeral sa na človeka v ktorom dakedy videl svoj idol. Ideál pravdy, sily a mudrosti... v ktorom videl milujúce srdce, ktoré ho nikdy neprestane milovať. Čo však videl teraz? Videl bezvládneho starca, ktorý sa chystá žalostne umrieť...
Precitol do reality a pridal sa do diskusie. Muž sa sťažoval na chôdzu, že už to nie je ani také, ani také..hovoril o modrine na chrbte. Krstná mama sa zdvihla a išla sa pozrieť. So zhrozením mu povedala, že to nie je žiadna modrina a ak si na to nebude dávať pozor môže z toho vzniknúť preležanina. Muž nad tým len mávol rukou a povedal: ,,Netrápte sa, deti moje,,.Potom povedal svojej žene:,, Dones mi zajtra ponožky, indulonu na ruky a... Odmlčal sa. Zabudol, čo chcel povedať. Chlapec zovrel operadlo rukou tak silno,že by sa človek bál aby sa nezlomilo. Na chlapca doľahol príval citov. Ani nevedel, čo má robiť. Najradšej by odtiaľ utiekol. Bežal by na najvyšší vrch a tam by začal kričať...tak silno, že by od toho zachrípol hlas...
Prestal hľadieť na toho muža rozhliadol sa po tejto pochmúrnej miestnosti. V televízii dávali nezaujimavé reklamy na zbavenie sa lupín. Prišlo mu to smiešne. Porozhliadol sa po ľuďoch, ktorí tam sedeli. V rohu miestnosti sedela žena. Vlasy mala iba na zátylku a v ruke nieco držala. Dozvedel sa to až keď prechádzala okolo nich. Bola to hadička. Chlapca zamrazilo. Prišlo mu zle. Akurát v tom momente sa zdvihla chlapcova rodina. Idú si dačo kúpiť do bufetu. Zišli dolu výťahom. Na chvíľu však musí muž so svojou ženou odísť. Chlapec s rodinou počkali teda dole pri bufete. V tom prechádzali okolo nich ľudia. Chlapcovi prišli velmi známi. Boli to bývalí susedia. Krstná mama chlapca sa ich spýtala, že čo tu robia. Povedali jej, že prišli pozrieť dcéru, ktorá pred niekoľkými dňami porodila dieťa. Chlapcovi prebleskla hlavou myšlienka: jeden život končí, druhý začína..
O chvíľu na to prišiel muž so svojou ženou za nimi. Mali už všetko nakúpené. Rozlúčili sa a vyšli von z nemocnice. Vonku bola tma a už sa poriadne rozpršalo. Chlapec bol rád , že odišli. Ale vedel, že sa tam čoskoro vrátia...no kým príde tá chvíľa musí si všetko urovnať v hlave. Kvapky mu padali do tváre, no bolo mu to jedno. V hlave mu vírili myšlienky a spomienky. Ovládol sa a kráčal ďalej so svojou matkou k autu...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tinka23
24. 1.januára 2009 17:19
ako rada by som napísala niečo čo by dávalo zmysel, ale teraz nič nie je dostatočne vhodné...len som chcela dať koment, aby si vedel že vieme..
Napíš svoj komentár