V minulosti urobili mnohi slavni muzi a zeny svoje rozhodnutia, ktore im navzdy zmenili zivot. Rozhodnutie ma rozne podoby, napr. co si dam na ranajky alebo ci zabijem tisice ludi. Cierny humor? Bohuzial.
Blizi sa leto. A naco su mi vlastne prazdniny? Aby som sa zregeneroval? Urcite budem daku brigadu, ktora skonci tak , ze budem robit od rana do vecera za par korun, ktore aj tak nebudu celkom moje. Alebo ich miniem na chlast a cigarety alebo proste na blbosti, ktore mi v tej chvili napadnu.
Je to aj cas vybitych hormonov. Cas ked sme na vrchole. Bol by som vsak rad keby toto leto bolo aspon spolovice take ako to minule. Ani nestiham sledovat ako ten cas bezi. Ubehol skoro rok od toho okamihu. Urobil som rozhodnutie, ktore mi zmenilo zivot. Aby som bol presny moj osobny zivot.
Vsetky vazne situacie zacinaju tak nevinne. Nikomu ani nenapadne ze 10 minut sa moze vas zivot obratit naruby. Z obycajneho nudneho dna sa moze vyklut vas najstastnejsi den. Z vasho krasneho dna sa razom vsak moze stat nocna mora. Niekedy tomu mozme zabranit, no vo vacsine pripadov nie.
Mnohokrat som sa pytal sam seba, ze ci lutujem niektore svoje rozhodnutia. Ci to bolo spravne. Ci som to mal tak urobit ako som to urobil. Ci som to CHCEL tak urobit. A mnohokrat som lutoval. No ten jeden okamih. Ale ten augustovy okamih nebudem lutovat do konca svojho zivota.
Krasny sen sa vsak musel rozplynut. Odsudene na zanik. Mohol som s tym nieco urobit? Chcel som. Ale niekedy sa tomu neda zabranit. NIekto iny urobil to rozhodnutie, ktore ma polozilo omnoho viac ako smrt mojho blizkeho. To rozhodnutie urobilo zo mna na par mesiacov trosku. Nechcelo sa mi ani zit. Bludil som v drogovom a alkoholickom opojeni po svete, ktory ani nebol skutocny, nebol ani len podobny tomu, co nazyvame euforiou. Nie, euforia to nebola. Inymi slovami mi to sluzilo len na to aby som vypadol z tohto sveta. Aspon na chvilu. Aby som nemusel mysliet stale na to iste.
Ako sa vravi cas vylieci vsetky rany. Niektore ale nevylieci celkom. Ostane tam mala jazva, ktora obcas este zaboli.
Dlho som hladal cloveka, ktory by mi dokazal porozumiet. Nemusel som hladat. Mal som ich rovno pod nosom..mojich nedocenenych priatelov. Moje velke pokladnice do ktorych som ukladal svoje poklady jeden po druhom. A zbavoval som sa tej bolesti. Cim viac som hovoril, tym som mal pocit , ze je to lahsie. Jedna moja pokladnica bola ale vzdy o nieco vacsia ako ostatne. Nikdy by som si nebol pomyslel, ze mi raz budeme priatelia, nie kamarati, priatelia. Uvedomil som si, ze jej dokazem povedat vsetko. Od blbosti, ktore mi napadnu v tej chvili az po sukromne temy.
Vedel som ze jej dokazem doverovat. U inych som mal vzdy iste pochybnosti. Vychadzalo to z minulosti, ked ma sklamali svojim spravanim alebo vyzradenym tajomstvom. Ak som ostatnym daval po gramoch moje pocity alebo tajomstva, jej som to daval po kilach. No a raz zacala hovorit aj ona. Bol som stastny. Skutocne stastny. Ona mi hovori svoje tajomstva...
..dufam ze ty uz budes vediet...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mauinka
17. 6.júna 2009 22:59
pekné, Peťo
Napíš svoj komentár