Odrazu bola vsetka dobra nalada prec. Nevedel co robi, nevedel kam ide, nevedel vobec nic. Vsetko mu odrazu pripadalo zbytocne. Obliekol sa a isiel na zastavku omnoho skor ako mal. Cesta mu pripadala vecna. Ako by nemala konca. Sledoval ludi okolo seba. Ako sa niekam stale ponahlaju, pocuval ich smiech a hadky. Neuvedomovali si, ze teraz niekde umiera clovek, ktory prenho znamena tak vela...
Cesta v autobuse bola neznesitelna. Teplo, letargia a bezmocnost. Autobus sa vliekol a chlapec uz stracal trpezlivost. Uz tam chcel byt. Ale vlastne kam chcel ist?
Vystupil z autobusu. Opat ho vitala nemocnica, ale dnes to bolo ine..citil to. Zname prostredie ho neupokojovalo, skor naopak. V hlave mal prazdno. Rad vedel veci dopredu. Rad bol informovany o tom, co ho caka. Ale teraz.. teraz ani netusil, co ho caka. A z toho bol nervozny.
Vyviezol sa vytahom na druhe poschodie. Akonahle vystupil, zbadal svojich znamych. Vyzerali prirodzene, ale ich oci svedcili o inom. Boli akesi cervene a zahmlene. Zrejme si uz svoje odplakali. Rychly rozhovor. Clapec zistil, ze teraz je to naozaj zle..velmi zle. Povedali mu aby siel za nim.
Chodba bola len predohrou toho, co ho cakalo na konci. Napriek tomu, ze siel rychlo a sledoval izby len utrzkovite, to bolo ako z ineho sveta. Muz v zupane leziaci bezvladne na posteli s dychacou trubicou v hrdle, muz, ktory uz len z pohladu vyzeral ako zobrak. Zubozeni ludia odsudeni na smrt. Zastal pred dverami. Ziadny dramaticky nadych. Rovno ich otvoril.
Izba vyzerala ako v horore. Az na to, ze zvonku prenikalo svetlo. Vnutri boli sestricky, ktore odriekavali modlitby v rodnom jazyku muza, ktory lezal na posteli. Bol tam aj muzov brat. Stal na konci postele a pohlad mal skleny, akoby duchom nepritomny. Chlapec si sadol na postel, ktora bola oproti. Nadychol sa a pozrel na postel.
Na posteli lezal muz. Usta mal mierne pootvorene. Hrud sa mu krcovite dvihala a zase padala naspat. Nevedel poriadne polapit dych. Otvoril oci a pozrel na chlapca. Tie oci urcite nemohli byt z tohto sveta. Urcite. Boli az tyrkysovo modre, isli az do biela. Akysi mutny pohlad.
, , Ahoj starky, , .Muz zavrel oci a znova sa krcovite nadychol..
Chlapec nikdy nikoho nevidel umierat. Mozno v dakych akcnych filmoch alebo hororoch. Nic sa vsak nevyrovna skutocnosti. Bolo to ako z ineho sveta. Ma ho toto posilnit? Ma ho toto zocelit? Toto je priprava na zivot? TOTO? Preco to nanho vsetko prichadza v takom mladom veku? On je len dieta. Ako toto mohli dopustit? Na toto nebol pripraveny. Preco mu to robia? ..
Muz odrazu prehovoril;, , Odpuste mi vsetko, co som vam zle vykonal..nechcel som..odpuste mi.., , .To uz bolo privela. Chlapec sa zdvihol a vysiel z izby von. Vysiel pred nemocnicu. Nahmatal cigaretu a zapalil si. Prisiel za nim ujo a zapalil si tiez...
, , Boze ja som taky unaveny..dva tyzdne som nespal. V zivote som neplakal Peto, ale dnes som prereval asi hodinu. Chlapec nevedel, co na to povedat. Len mykol plecom. , , On umrie Peto..dnes alebo zajtra. Rozpraval som sa s primarom., , To nie je spravodlive. Co komu spravil, , . , , Zivot nie je spravodlivy, , . Rozprsalo sa.., , este aj obloha place, , pomyslel si a utrel si tvar.
Vratili sa naspat. V izbe bola cela rodina. Skusali vyhoviet nezmyselnym poziadavkam choreho muza. Atmosfera bola taka napata, ze by sa dala krajat nozom. Napriek vsetkemu smutku, napriek vsetkym myslienkam, ktore mu otravovali mysel, sa na toho muza pozrel a usmial sa. Usmieval sa nanho. Pripadalo mu to spravne. Usmev asi uz dlho nevidel. Muz sa naho pozrel, keby vsak mohol aspon trochu hybat perami (chlapec by bol prisahal), ze by sa tiez usmial. Bol cas odist. Chlapec sa zdvihol, podisiel k muzovi
a povedal:, , Uz musim ist starky, drz sa... Muz povedal:, , Ahoj.., ,
Jedno slovo. Jedno jedine slovo, ktorymi by sa dali zapisat knihy. Mozno posledne slovo, ktore mu povedal. Ahoj..
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
whatsername8
9. 4.apríla 2009 21:05
veľmi pekne a dojimavo napisane, je to inšpirovane skutočnosťou?
2
prestaňte sakra písať o takýchto veciach lebo potom za počítačom len plačem....
4
no, zivot je sice raz taky, ale to nic nemeni na bolesti z toho ked clovek strati osobu, ktoru lubi ... ale tiez je pravda, ze casom ta bolest trosku opadne a ostanu len tie krasne spomienky ... nevravim ze bolest zmizne, ale trosku sa zmierni ...
Napíš svoj komentár