Predvlani na jeseň, v prvej polovici októbra, sme si v jedno popoludnie s manželkou vychutnávali vzácne slnečné lúče, len tak sediac na lavičke na dvore a pijúc kávu. Možno sme mali aj koláčik alebo napolitánku, ale na to si už naozaj po toľkom čase s istotou nespomeniem.
Poznáte taký ten vágny pocit ohrozenia a neistoty? Že veci nie sú v súčasnosti síce zlé, ale určite nie ani najlepšie a budúcnosť nevyzerá nevyhnutne ružovo - áno, určite nie vyslovene čierno, ale priestor na určitú neistotu tam je. Takto nejako som sa cítil aj vtedy. A zrazu som začul ozývať sa žltochvosta. Žltochvost, žltochvost, vtáčik maličký je vtáčik sťahovavý - začiatkom októbra mu už ostáva v našich končinách minimum času pred cestou, ktorá nebude príjemná ani ľahká a môže byť pokojne dosť nebezpečná, snáď aj život ohrozujúca.
Na jeho mieste by mi začiatkom októbra do spevu nebolo. Namiesto toho by som v sebaľútosti a strachu nervózne poletoval hore-dole. Môj sensei spevavec však pevne sedel na škridle a pel akoby nemal na tom svete jedinej starosti. To ma zarazilo.
Kričím naň:
- Pane, pane? Môžete na minútku?
- Ja? Čo treba?
- Chcel by som sa opýtať len...vy onedlho odlietate do teplých krajín, všakže?
- Áno, Dilbert, nemýliš sa.
- Ja som Pubert, nie Dilbert.
- Ja viem, len som žartoval.
Zasmial som sa.
- No, ale chcel som sa spýtať, nie ste v strese z toho? Vyzeráte radostne, ale ja si povedám, že na vašom mieste by mi nebolo do spevu.
- Hej, chápem. Teraz som tu, na tejto streche a svieti slnko. Tak si spievam. Keď budem o týždeň letieť cez Prievidzu a bude fúkať protivietor s dažďom, vtedy si možno aj zanadávam. Ale to sa uvidí v tom konkrétnom momente. Teraz, Pubert, a toto si dobre zapamätaj, nemá zmysel sa znepokojovať. Teraz má zmysel vychutnávať si slnečné popoludnie a spievať.
- Kokos, počujete tú hĺbku?
Nepočuli. Nik ju nepočul, iba ja. Vo svojej hlave.
Nadpis tohto blogu bol akomak zavádzajúci - priznávam - keďže som si takýto slobodný postoj žitia naplno v prítomnosti doposiaľ ani zďaleka neosvojil. Ale aspoň ma náš malý pernatý priateľ upriamil na túto skvelú zásadu.
A možno zajtra sa mi ňou aj podarí ria...heeej, moment! Beriem späť, odvolávam! A hneď v tejto chvíli sa ňou idem len nateraz riadiť.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
2
quattroformaggi
5. 1.januára 2021 22:58
krásne
3
uzasneee boze milujem tvoje blogy stale si chodim vsetky stare citat, tak som sa tesila ked som videla ze si pridal!
4
Nabudúce mu odkáž, nech sa zastaví pri mne, keď bude letieť cez Prievidzu
5
@quattroformaggi @h8u dakujem vam pekne
@aventine neviem ci je nazive este tento konkretny kus vobec
@aventine neviem ci je nazive este tento konkretny kus vobec
6
Žltochvosty dosť škriekajú a možno práve preto, že sa im nechce toľko letieť..to už bola nervozita podľa mňa, len sa tváril, ako je nad vecou
7
@mayben skriekanim by som to nenazval, mne to znie jak ked niekto sliny cvŕka pomedzi zuby + ladí staré rádio
ale podla tvojej hypotezy by bol nervozny aj na jar aj stale aj v období párenia, proste nemal by pokoj nikdy (co ofc nemozeme vylucit, napokon vela ludi takych vidiet kde-kade)
ale podla tvojej hypotezy by bol nervozny aj na jar aj stale aj v období párenia, proste nemal by pokoj nikdy (co ofc nemozeme vylucit, napokon vela ludi takych vidiet kde-kade)
8
Veru, možno sú to také nervné vtáčky neradno sa s nimi zhovárať..ty si mal šťastie, ale už radšej nepokúšaj osud!
Napíš svoj komentár