Schrödingerova sračka

Bol som včera v práci a ako áno ako nie, som tam navštívil toaletu s cieľom vykonania veľkej potreby. Bolo to jedno z tých, keď hneď po prvom kúsku okamžite zacítim mimoriadne tuhý odor - a to, podotýkam, aj s rúškom na tvári. Záchod máme zamykací pre jednu osobu. Je tam predsienka s dverami na kľúč, v nej je umývadlo, utierky a kôš, a ďalšie dvere vedúce k hlavnému dôvodu návštevy tohto územia.

Všetko som úspešne vybavil, ak teda nerátame prítomnosť nepríjemného zápachu, ostavšieho po mne na záchode. V predsienke som si umyl ruky, osušil ich a chystal som sa odomknúť dvere. Za bežných okolností by na chodbe nemal byť nik, v čo som aj úporne dúfal, avšak zrazu - prv než som odomkol - som začul kroky a strnul. Kroky sa v okamihu priblížili a čiasi ruka na druhej strane dverí stlačila kľučku.

Nič. Kroky smerom preč.

Nadobličky mi do krvného riečišťa vypustili akomak adrenalínu a ja som s úsmevom (minimálne interným - na tvári mi asi nebolo nič vidieť) potichu odomkol a vyšiel na chodbu. Vedel som, že zďaleka ešte nemám vyhraté - jedna kolegyňa z tých končín budovy má nepochopiteľný zvyk počkať vonku (stojac či dokonca sediac na blízkej lavičke), kým sa záchod uvoľní. Vedel som, že z takej situácie by som so cťou tak či tak nevyviazol, takže som bol zmierený s tým, že jej budem musieť narovinu povedať, aby vo vlastnom záujme vyhľadala inú toaletu.

Pri pohľade smerom, kde zvykne táto kolegyňa číhať, sa mi uľavilo (tentokrát našťastie bez toho, aby moje telo opustili látky akéhokoľvek skupenstva). Otočil som sa na druhú stranu a nádejal sa, že sa mi podarí elegantný únik do anonymity. Moja radosť trvala len do momentu, keď som zbadal inú kolegyňu, ktorá sa na zvuk otvorenia dverí práve otočila, zjavne sa potešiac, že nemusí kráčať s kanvicou po vodu ešte ďalších 20 metrov k najbližšiemu neobsadenému záchodu.

Pri tejto kolegyni mám menšie zábrany, takže som nebol veľmi utrápený, keď som jej počas toho, ako sme sa míňali, so smiechom povededal: "Jáj, ty si ideš len po vodu! Dobre, to môžeš, ale ďalej nevstupuj!" Podľa očakávania sa zasmiala a každý sme si šli po svojom.

Alebo nie? Je možné, že ja som si šiel po svojom, kým ona išla po mojom? Alebo - a to je snáď najpravdepodobnejšie - si najprv skutočne išla po svojom, ale potom, keď už zatvárala kohútik, jej to predsa nedalo, a povedá: "Kurňa, ja to musím vedieť!" Otvára dvere trinástej komnaty a najprv vdýchne len tak na pol nozdry. Len tak, ako keď človek ovoniava skúmavku s chemikáliou, kývnuc rukou smerom k nosu a pripravený zmraštiť tvár, možno dokonca už a priori zmraštený.

Áno, takú ju vidím, najprv zmraštenú, potom užasnutú. A taká je dodnes.

No a potom je tu tá druhá alternatíva, v ktorej si nabrala vodu do kanvice a bez toho, aby si vôbec spomenula na to, že som jej pred pár sekundami prezradil svoje trápne tajomstvo, odišla do svojej kancelárie, tešiac sa na svoju rannú šálku kávy. Tešiac sa, ako sa zhlboka nadýchne jej opojnej vône.

 Blog

5 4 1 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu