Cítim bolesť…
Maličkosti – spôsobujú veľké bolesti
Stačí jedno slovo – trpíš viac a viac
Pohľad – taký veľavravný
A predsa je to stále tu
A predsa plačem do vankúša
A predsa nik pomôcť mi nevie
Nemôže
Nedokáže
Nechce…
Vôľa – nemám ju
Chuť – strácam ju
Odvaha – chýba mi
Príležitosť – neprichádza
A keď tu je?
Vyparí sa ako kvapka vody na púšti
Chytiť ju a nepustiť – to nedokážem
Uniká mi pomedzi skrehnuté prsty
Chlad – nechcem ho cítiť
Zima – je všade okolo
Smrť – jedno z riešení?
Kým trpím, ty možno tiež
Je to hlúpe
Prečo bolesť, keď máme k dispozícii šťastie?
Prečo smútok…
Nato, aby bolo šťastie krajšie… keď príde…
Ak príde…
Šťastie je prchavé a prelietavé
Raz tu je a raz nie…
Smútok zapúšťa hlboké korene
Bolesť je ich potravou
Čím dlhšie trpíš
Tým viac smútiš
Plačeš
Zúfaš
Kričíš
Plačeš, plačeš nad sebou
Plačeš nad osudom, ktorý neexistuje
Plačeš nad sebou
a nad tým, čo ťa postihlo
Plačeš – i ja plačem…
Slzy však už dávno
Prestali zmývať moju bolesť
Prestali ma uzdravovať…
Vlastne…
Slzy mi už nerobia spoločnosť
Opustili ma
Tak ako všetko tu
Opustili ma sily
Nádej
Radosť
Útechy
Úsmevy
Slová
Láska
Pocity…
Necítim nič, čo je pekné
Len to čo je zlé a nepríjemné
Nemám chuť hovoriť
Preto mlčím
Nemám chuť radovať sa
Preto radšej trpím
No riešenie nepoznám…
Neprichádza a ja
Hľadať ho nedokážem…
Nie bez podpory
Nie bez nádeje
Nie bez radosti
Nie bez lásky
Láska – tú už necítim
K ničomu a k nikomu
Ani k sebe ani k Bohu
A preto si zaslúžim toto utrpenie…
Liek nájsť chcem,
Ale neviem ako
Neviem kde a u koho
To čo potrebujem
Vie len moja ja
Tam niekde hlboko
Ďaleko…
Na dne duše
Ktorá plače ako ešte nikdy…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nom, a teraz na sekundu vážne, fakt to bolo dobré, iba mám pocit, že takýchto pesimistických blogov je tu čoraz viac a viac a pomaly to začína vplývať na tie psychicky labilné deti, čo to tu čítajú, takže by sme si asi mali dávať pozor, čo sem píšeme...
Ale mne sa to koniec koncov moc páčilo