1. som už dlho nešla len tak do lesa na prechádzku
2. išli so mnou ešte dve kamošky
3. bola vonku pekelná zima (čo dosť divný výraz lebo v pekle býva asi teplo) tak povedzme, že to bola polárna zima
4. som bola najedená a vtedy sa mi moc hýbať nechce!!!
Možno by som tých dôvodov našla aj viac, ale keďže musím ochvíľu bežať upratovať byt, aby som mohla o druhej vypadnúť z tohoto ústavu zvaného Môj domov, tak sa chcem prepracovať aj k pointe tohoto blogu...
Keďže som spomínala, že v lese som bola po veľmi dlhej dobe, tak som si to planovala patrične užiť. Moje plány mi ale bohužiaľ skrížila vec zvaná Prudký Studený Vietor. Viac ako o krásu prírody som sa starala o to, ktorý prst mám ružovší od zimy a uzatvárali sme s kamoškami stávku, ktorej prvej odpadnú uši od zimy! Určite by som vyhralka nebyť jedného inteligentného nápadu jednej z nich, a to nasadiť si kapucne na hlavy... (Nie nie som blondínka... nenapadlo mi to len preto, lebo môj mozog bol taktiež veľmi premrznutý) Takže stávku nevyhral nikto a my sme sa Ďalej hrnuli lesom. Možnože sa pýtate, prečo sme sa nevrátili keď nám bola zima. Aj to má veľmi logické vysvetlenie... no dobre... možno nie logické ale celkom jednoduché...
My sme sa totiž netúlali len tak bezcieľne, ale mali sme namierené do Saleziánskeho strediska, lebo sme sa chceli rozlúčiť s kamrátom, ktorý sa mal ten deň v noci vracať domov (daleko na vyhod - enem dakam do humenneho, ta ňe?.. ta hej)
Keď sme tam dorazli tak veľmi sme sa tešili z tepla, že sme sa s ním ani poriadne nezvítali a rýchlo sme sa bežali napiť do kuchyne, lebo po takej hodinvej púti akú sme my tri podstúpili človek vysmedne... No a potom sme sa nášmu kamarátovi už venovali na plno alebo lepšie povedané on sa venoval nám a láskovo nás zabával svojím jedinečným výhodnárskym humorem... Hutoril nám tie svoje príhody a tak podobne a sme sa rehotali až nám slzy tiekli...
Ale prišiel bohužiaľ aj čas, vrátiť sa späť. Samozrejme do tej zimy sa nám ale vôbec nechcelo, ale boli sme prinútené okolnosťami a tak nás vyhodili do zimy.
Vďaka našej bojovnej nálade sme sa rozhodli, že smäť budeme uťakať, či šprintovať alebo také niečo... Aj nám to najprv šlo... Priznám sa, že dakedy som dosť čato behávala aj na rôznych súťažiach ale hlavne na električku do školy alebo dolu dlháčmi, keď mi bolo jasné, že meškám, ale... No asi som vyšla z cviku, lebo po desiatich aleebo tak nejko minútach som už nevládala... 1. ťažko sa mi v tom studenom zduchu dýchalo...2. mám natiahnuté svaly okoro nartov a dosť to bolelo pri behu...3. tak som to vzdala
Ale baby sa dosť ponáhľali... NO ale ja som aj tak potrebovala o mnohých veciach porozmýšľať, a preto som im povedala, že nech len ony bežia ďalej keď vládzu, že ja si radšej pustím Mp3 a budem premýšľať... Najprv ma tam v tom strašidelne veľkom lese nechceli samú nechať (popravde ani mne nebolo všetko jedno, lebo hádam si nebudeme klamať - takéto lesy sú v poslednej dobe preplnené rôznymi úchylmi! Ale som ich presvedčila, len nech si bežia, aby stihli čo mali stihnúť a že ja to tu už nejako zvládnem.
A zvládla som!!! Som sa síce každých päť minút obzerala, či ma niekto nesleduje, ale sa mi šlo veľmi dobre... aj keď bola zima a tak, ale bolo to príjemné... Bývam rada sama a hlavne keď som mala k dispozícii takú fajn hudbu (nechcem robiť reklamu, ale soundtrack k Walk to remember je super) tak sa mi kráčalo ľahšie...
Ta to je THE END toho, čo som mala na srdci takto (pre mňa) skoro ráno... Vôbec vlastne neviem, či som sa prepracovala k tej pointe, ale hádam áno... A teším sa, keď opäť zablúdim do lesa...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
shybby
5. 4.apríla 2007 09:51
ja som šiel minulu zimu vyše 2 hodiny cez les s polmetrovým snehom a som mal dosť, ešte šťastie žepolmetrový sneh mi končí dakde pod kolenami
3
noo mne polmetrovy sneh konci noooooooooooooooo viac ak pod nohami som krpec..... no hrozne takto do lesa to kazdy rok je niaky pochod snp do kopca DO KOPCA !!!
Napíš svoj komentár