Tak aby som začala pekne po poriadku... Narodeniny som mala 9. januára... Bol to utorok. Tesne po vianočných prázdninách. Mnohí by si mysleli, že zorganizujem nejakú super mega oslavu, ale, hm... nevydarilo sa a ja som tak trochu ani nemala chuť... Spočiatku. Veď vlastne ani nebolo času... Vianoce a Nový rok dajú občas dobre zabrať
Oslava number ONE
Rozhodla som sa teda, že by sa to patrilo osláviť s kamošmi z triedy. Hm... lenže to sa mohlo javiť trochu zložitejším ako to v skutočnosti bolo. (Vzťahy u nás v triede teraz nemám chuť rozoberať, ale dosť ma znechutilo, že keď som sa "kamošiek" spýtala, či so mnou pôjdu osláviť, boli až prehnane zaneprázdnené. Zaujímavé, nie? No našli si aspoň čas, zájsť so mnou na hodinku k Dežovi… Vlastne mám pocit, že to ani nebolo celkom kvôli mne, ale skôr si len potrebovali vypiť jednu tekilku). Nechápem teda prečo sa neskôr čudovali, keď som im povedala, že som tú 18-ku oslávila. A oslávila som ju tak ako sa patrí. S ľuďmi, ktorých mám naozaj rada - s mojimi spolužiakmi. Celý tento školský rok je akýsi postavený na hlavu. Nikdy by som nepovedala, že práve ja sa skamarátim s chalanmi z mojej triedy (a aby som nekrivdila Áčkarom, tak musím spomenúť aj ich). Ani neviem ako sa to takto vyvinulo, ale od istého času som si na ich spoločnosť v niektoré piatkové večery dosť že zvykla a keďže som dostala možnosť spoznať ich „pravú tvár“ uvedomila som si akí sú fajn. Preto som ani sekundu neváhala nad tým, či ich zavolať alebo nezavolať na „oslavu“. Priznám sa však, že som mala chvíľu roztrasené kolená.... Nevedela som, že či budú chcieť ísť. Sem-tam ma chytia pochybnosti o tom, či aj oni sú radi, keď som s nimi, ale to je teraz jedno. Zozbierala som odvahu a v pondelok som sa spýtala Ondra (to je jeden zo spolužiakov) či budú mať čas a chuť ísť to so mnou osláviť. A aký kameň mi padol zo srdca, keď povedal, že jasné!!! Tak sme sa teda dohodli a na druhý deň po škole sme zasadli na obvyklom mieste. Nevedela som ako sa to bude vyvíjať, pretože som zavolala ešte dve kamošky, ktoré si s nami ešte neboli nikdy sadnúť. Ale kupodivu sme viedli úplne otvorený a myslím si že aj úprimný rozhovor. Nebolo nás veľa. Možno osem, ale to mi vôbec neprekážalo.
V ten deň ma potešilo toľko maličkostí ako ešte asi nikdy. Medzi iným – To že mi kamarát (Jano) daroval prsteň z alobalu; nečakané objatie; to že ďalší spolužiak (Adam) mi povedal, že je veľmi rád, že som ich zavolala; gratulácia od Ondra… To, že som s Maťom dobre pokecala (ďalší spolužiak Ale úprimne musím povedať, že asi najviac ma potešil Adam, lebo mi daroval obrázok. On fakt pekne maľuje a týmto mi urobil velikánsku radosť!!! Teraz tento obrázok visí nad mojou posteľou a aj v tejto chvíli sa naňho s úsmevom pozerám
Maličkosti - povedali by ste, ale pre mňa znamenali mnoho. A som za ne neskonale vďačná…
Toto, čo som sem teraz napísala. Hm… uvedomujem si, že odhaľujem časť svojho vnútra. Neviem, či je to dobre. Na jednej strane možno áno, ale… Hm… vždy je tu to ALE! No myslím si, že je to dobre. Možno by som to nemala písať iba sem, kde si to prečíta možno len zopár ľudí... Úprimnosť je veľmi dôležitá a preto by som to tým ľuďom snáď mala povedať aj osobne... Ale však aj to možno príde Život prináša zmeny a tých zmien teraz prišlo až nejako priveľa, ale musím sa s tým vysporiadať. Jedna z týchto zmien asi bude aj väčšia otvorenosť voči ľuďom, ktorých mám rada... A aj sa na to trochu teším!
Tuším som tak trochu odbočila od témy, ale čo už. Som raz taká. Čo cítim, to hneď vkladám na papier (v tomto prípade do kompu Na záver tejto časti už len toľko, že som ešte dodnes z toho dňa fakt šťastná... A touto cestou tým osobám, ktoré sa zúčastnili toho malého „posedenia“ veľmi ďakujem, že, ak to tak môžem povedať, ma urobili šťastnou? Asi tak nejako...
Oslava number TWO
Keďže jedna moja dobrá kamoška - Monika – má narodeniny v ten istý deň (len je o 3 roky staršia), rozhodli sme sa predsa len urobiť párty jak sa patrí – spoločne! Máme istú skupinu spoločných priateľov a tak sme sa pustili do príprav. Deň D mal nastať 13-ho a celý týždeň sme poriadne makali. Nakúpiť všetko potrebné, zabezpečiť zábavu a tak dále...
Pustili sme sa dokonca do výroby pozvánok a to už teda hej! Sme nad tým strávili celý jeden večer a bola zábava. Rozhodli sme sa, že jedným bodom programu bude prezentácia nejakých našich fotečiek z detstva. Ja som bola najprv zásadne proti, ale akosi ma prehlasovali. (Hm… Ondro mi povedal, že som ľahko vydierateľná… žeby to bola pravda?) Tak aj to sme museli pripraviť. Poviem vám, skenovanie je fuška a dá to zabrať… Po dvadsiatich fotkách vám to začne liezť na nervy!!! Ale výsledok stál za to… boli sme spokojné…
Sme si nakúpili jedlo, pitie etc... Upiekli sme si torty... MŇAM...
Prišlo nám tam takých dobrých dvadsať ľudí. Všetko sú to strašne super osôbky, ktoré mám neskutočne rada... Každého jedného. Mohla by som začať kľudne menovať:
Ďakujem všetkým Saleziánom, ktorí sa zúčastnili (Juro, Milan, Maturko, Maroš…) a hlavne im patrí vďaka za to, že nám na túto oslavu poskytli priestory Milanovi ďakujem zato, že prišiel, aj keď sa vôbec necítil dobre. No prišiel aj napriek chorobe a preto mu patrí toto veľké ĎAKUJEM… Maturkovi. Za nádherné slová, ktoré som vôbec neočakávala a ktoré mi spôsobili veľkú radosť. Ďakujem aj za obraz, ktorý mi daroval a slová, ktoré doň ukryl. Jurovi. Ďakujem za darček, ktorý veľmi potešil. Mini gélové perá Ďakujem... Marošovi! Aj keď sa takmer vôbec nepoznáme prišiel a zagratuloval mi. Ďakujem...
Ďakujem Martinovi, Filipovi, Miškovi, Maťovi, Andrejovi – že si našli čas, ktorý mne a Monike obetovali a dúfam, že sa naozaj zabavili tak ako my dve. Martinkovi – za to, že ma dojal až k slzám šťastia. Nečakala som, že povie to čo povedal… Ďakujem Filipovi, že ma dokáže rozosmiať.. Miškovi, že aj napriek tomu, že tam bol najmladší, prišiel… Maťovi… že má dobrý vkus a daroval mi moju obľúbenú bonboniéru! Andrejovi, že je taký super a že má rád Janku a aj za tú peknú gratuláciu. Ďakujem!
Ďakujem Lucii a Kike – sú to sesternice, ktorým neustále šibe, keď sú spolu (ale v dobrom a tie dve ma tam najviac rozosmiali… Ďakujem im za to, že som sa válala po zemi od smiechu... ODKAZ PRE VÁS – mám vás rada!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Ďakujem všetkým Bažinkám. To jest: Monike-oslávenkyni ,Januške a Katarínke Sú to moje spriaznené duše. Každá jedna!!! To nepreháňam. Bez nich by bol môj svet veľmi pustý! Vždy keď ich totiž vidím (hociktorú z nich), nad mojimi mrakmi pochmúrnymi vyjde opäť slnko. Rozžiari sa moja obloha a chce sa mi kričať od šťastia. ĎAKUJEM ZA TO ŽE ICH MÁM!!! Katke za to, že môžem byť jej priateľkou a že si spolu dokážeme zahrať na gitare, že má na mňa nervy a že je fakt super!!!
Ďakujem Katke a Rudovi, ktorí prišli trochu neskôr ale prišli! Sú fakt super a vôbec… Som bola šťastná, že došli. (Katke ďakujem aj za dodatočné posedenie na pizzi u Huberta
A priebeh oslavy? Najedli sme sa do popuku. Vypili sme si dobré „činzáno“ a tak... Potom nasledovala moja smrť – fotky. Ale nakoniec to nedopadlo až tak zle, lebo mali so mnou súcit... Neskôr sme si zahrali nejaké hry a šli sme tancovať. To bolo naozaj nádherné. Fakt sme odchádzali asi všetci s otlakmi na nohách, s prepotenými tričkami, ale s úsmevom na tvárach!!!! No takto krásne strávenú sobotu som si asi ani nevedela predstaviť... Ale bola to skutočnosť!!!
Akoby sa sen stal skutočnosťou… To myslím teraz celkovo. Lebo musím povedať, že toto, tieto dve udalosti radím k najšťastnejším v mojom živote… Čestné slovo!!!!
Viem, že sa budem opakovať, ale všetkým vám ďakujem... Z mojej strany asi všetko. Teším sa na vaše pozitívne ale aj negatívne komentáre... Teším sa, že som zvládla toto poslanie. Vysvetlenie? Brala som to ako svoju povinnosť, vyjadriť svoje dojmy z toho „týždňa osláv“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lusssia
18. 3.marca 2007 15:12
jezisi sa nudis????si hadam nemyslis ze si to bude niekto aj vsetky tvoje blogy citat!!!!cim viac blogov napises naraz tym menej reakcii budes mat!!!!tak brzdi!!
3
Pekne to moze byt..ale tolko blogov naraz..ved to je aj na normal cloveka moc..
Napíš svoj komentár