Po 15 minútovom urputnom boji, seba so sebou, vstávam z postele a začína sa môj rituál – umyť, obliecť, najesť, vyvenčiť psa, pobaliť a behom do školy. Z dverí na mňa ešte kričí mamina: „Kartičku na autobus máš? “
Keď vystúpim z autobusu, poobzerám sa okolo seba a hľadám nejakú známu tvár. Už z diaľky mi kýva Ančus. „ Ahoj, makaj, za 10 minút zvoní. Učila si sa ruštinu? “ Také ťažké otázky takto z rána, pomyslím si.
„ Čús, mali sme sa niečo učiť? “ O mne sa hovorí, že som triedna bifla, ale ani zďaleka nesedím toľko nad knihami čo Ančus. Svojím správaním si ma získala už na začiatku roka.
„Au! “ Vrazila som hlavou do dvier našej kvázi šatne. „ To zas bude deň.“ počujem za chrbtom.
Ani sa nespamätám čo je za hodina a už profesorka Jacková listuje v notese. „ Laco, poď nám porozprávať novú látku.“ A tak sa rozvalím na lavici a pomaly sa prebúdzam s myšlienkou, že napriek rannému stresu pri šatni to snáď bude pekný deň.Takto sa tiahol aj dejepis, doprava a slovenčina, až som sa dočkala pol hodinového voľna pred telesnou. Nebola by som to ja, kebyže sa nejdem so spolužiačkami popromenádovať po chodbách našej takmer chlapčenskej škole. „ Si videla ako sa ten s melírom na mňa usmial? “ drgne ma nažhavená spolužiačka. „ Hej, hej.“ Neprítomne odpoviem. Po chvíli počúvania samých pikošiek zo sveta 15 ročných dievčat sa s Ančou odpájam a idem do triedy. Čaká nás však menší šok, pretože namiesto otvorených stojí pred zavretými dvermi triedna profesorka. „ Ak neotvoríte tie dvere, dám Vás vyraziť! Počujete? ! “ Nedalo mi nesmiať sa, a tak som navrhla , že pôjdem pohľadať spolužiakov, čo mali podľa triednej na svedomí tento čin. Ako však zídeme dole, okrem báb tam nik nie je. A tak nám neostáva nič iné ako ísť naspäť. To nás však čaká ďalšie prekvapenie. Triednej nikde, až keď prídeme k dverám a snažíme sa ich otvoriť, začne triedna búchať z druhej strany. „ Otvorte! Choďte po školníka! Počujete? ! “ To bolo na mňa už naozaj veľa a tak som skončila v doslovných kŕčoch na zemi.
„ Čo sa tam smeješ? ! “ A tak vstávam a s úsmevom na tvári kráčam spolu s Ančou po školníka. Po kultúrnej vložke školník nakoniec usúdil, že sa dvere zasekli kôli krivej zárubni.
S tohto krásneho sna ma prebudí až triedna profesorka, : „ Ukludnite sa, a nech je v triede ticho! “ to by nebola ona, pokrútim hlavou a sadnem si na svoje miesto.
Ten efekt pekného a vtipného dňa však skazila hodina Fyziky, keď pri rozdávaní laboratórnych prác relatívna chyba našej skupiny bola 99, 8 %. Predsa som nemohla dúfať, že ja Kristínka prežijem netrapasový, nudný deň v škole.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
... ja viem ze teraz to asi nevyznie vtippne ale ked ...sa to stalo.. staaaalo to za to vidiet..a s chuti sa zasmiat
Napíš svoj komentár
ale haluz blog no