Celý život ide iba o jedno – mať svoj vlastný cieľ. Niečo, čo nás napĺňa. Často sa mení a niekedy úplne umrie. Vtedy sa stanete len jedným z davu. Často si pokladám jednu a tú istú otázku. Som na niečo prospešná? Môj život je o ... V tom je ten problém, ja už vlastne neviem o čom je. Neustále sa kvôli otcovi sťahujeme A nikde si nenájdem priateľov. Otec sa s mamou rozviedol. Keď som bola malá, často hovoril že je chorá a leží v nemocnici. Ale v istom veku som pochopila , že nebola chorá fyzicky ale psychicky. Bola to perfektná mama, pre ňu bol život ako jedna veľká hra. Často sme v mojej izbe sedeli aj tri hodiny a po tme sa hrali, že sú u nás zlodeji. Museli sme byť čo najtichšie, až kým neprišiel otec a nepohádal sa s mamou. Pamätám si ten večer ako na ňu kričal, aby mi nebalamutila hlavu tými bludmi. Na druhý deň mi už len kývala z auta a slzy jej padali z očí. Teraz už viem, že mama sa so mnou nehrala, ona naozaj videla tých zlodejov v dome. Teraz mám nevlastnú matku Zoru. Je hnusná, arogantná, a ocka chce len pre seba. Býva s nami už tri roky. Najradšej by ma strčila do internátnej školy. Sama mi to povedala. No a čo. Ja som jej zase na oplátku povedala, že by som bola radšej keby bola na psychiatrii namiesto mojej mamy. A je to pravda. Dnes bola v školskej jedálni veľmi dlhá rada. Keď som sa konečne dostala k okienku s jedlom, na tanier mi do slova vyliali hŕstku rozvarených zemiakov a malú mastnú fašírku. Sadla som si k voľnému stolu a z tašky vytiahla neperlivú minerálku. Obeda som sa ani nedotkla a odniesla ho k druhému okienku so špinavým riadom. Kuchárka sa pozrela do môjho taniera a potom na mňa. Bleskovo som odtiaľ vypadla. O nie ďakujem, už tam v živote nevkročím. Štyri týždne držím diétu a tá mastná fašírka nevyzerala ani zdravo, ani chutne a koľko mala kalórii. Po ceste domov som vbehla do supermarketu a kúpila si zásobu zdravej zeleniny na celý týždeň. Keď sa postavím pred zrkadlo vidím sa hrozne veľká a objemná. Večer si budem musieť zabehať a aj večeru si odpustím. A takto prebiehali moje dni s diétou. Boli drsné a kruté. Práve si ma zavolala školská psychologička. Zaklopala som na dvere, ale boli otvorené a tak som vošla dnu. Sedela vo veľkom karmínovom kresle. Sadla som si oproti nej na stoličku. Prvá sa ozvala ona ,,Takže ty si Olívia?“ ,,Áno,“ zamrmlala som. ,,Olívia máš krásne meno. V škole sa ti veľmi darí a nemáš žiadne zápisy ani pokarhania. Tvoji rodičia musia byť na teba hrdí. Ale kvôli tomu tu nie si,“ na chvíľu sa odmlčala. Odkašlala si a pokračovala ,,Pred pár dňami sme sa zhovárali s vašou triednou. Vy ste mali telesnú. Videla som ťa bežať. Bežíš ako gazela pred levom. No všimla som si aj tvoje nohy a ruky máš ich až nezdravo chudé.“ ,,Chcete ma poslať na psychiatriu?“ vybuchla som. ,, Upokoj sa Oliv. Nie nechcem ťa poslať na psychiatriu čo ťa to napadlo. No chcela som sa ťa spýtať, či nedržíš nejakú šialenú diétu alebo ...“ ,,Nie,“ rýchlo som zaklamala. ,,A neberieš nejaké tabletky?“ ,,Nie,“ opäť som záporne ale pravdivo odpovedala. ,,Vieš Oliv veľa dievčat v tvojom veku chcú byť pekné a chudé,“ posledné slovo zámerne zdôraznila. ,,Niekedy to môže dôjsť až ku chorobe anorexii,“ ďalej nepokračovala. Mne skoro vyskočili oči z jamiek. Postavila som sa a vypochodovala s miestnosti. Po škole som sa pobrala domov. Zora stála pri hrncoch a hľadela do naškrabaného receptu. Obzrela sa a na tvár nahodila falošný úsmev. ,,Ako bolo v škole?“ ,,Hrozne,“ odvrkla som. Nebuď odporná Olívia,“ zaplietol sa do rozhovoru otec. Obzrela som sa v zrkadle. Len tak mimochodom som zamrmlala ,,Dnes si ma zavolala psychologička a povedala že vraj som veľmi chudá.“ Zora sa ozvala ,,Moja zlatá ty nikdy nebudeš dosť chudá.“ Skoro ma porazilo. Radšej som si rýchlo zobrala moju nastrúhanú mrkvu a bežala do izby. Po chvíli na dvere zaklopal otec ,,Môžem ísť ďalej?“ Neodpovedala som. A otec vošiel. ,,Dnes som stretol tú plavovlasú kuchárku. Hovorila že na obedy nechodíš.“ ,,Ale oci to je...“ ,,Zlatko mne nejde o tie peniaze, čo za to vyhodíme, no keď prídeš domov, zješ akurát kúsok nastrúhanej mrkvy a jablko.“ ,,Ešte ty s tým začni!“ postavila som sa a vybehla z izby. Do ruky som schytila bundu a conversy. Na schodoch som sa obula a na mobile naladila rytmickú hudbu. Rozbehla som sa, konečne som vypadla. Utekám od problémov ale nevadí mi to, pretože teraz je tá moja chvíľka. Jemný vánok mi pofukuje vo vlasoch a zapadajúce slnko mi jemne oslepuje oči. Uf začínam byť unavená. Bolí ma hlava a nohy sa mi podlamujú. Mala by som si... ,,Si v pohode? Nie je ti niečo?“ ,, Čo sa stalo. Bežala som a cítila som bolesť. Ako keby mi všetky svaly v nohách skameneli. A potom...“ nevedela som ďalej pokračovať. ,,Asi si ondlela.“ Keď som sa lepšie pozrela , bola to Vicky. Chodila do našej školy. Je o dva ročníky vyššie. ,,Ty si Olívia,“ nesmelo sa opýtala a priateľsky sa usmiala. Úsmev som je opätovala. ,,Áno a ty ...“ poškrabala som si boľavú hlavu a pokračovala ,,Vicky.“ Od tejto chvíle som vedela, že je to moja prvá priateľka za celých pätnásť rokov môjho úbohého života. Začali sme sa stretávať a tráviť spolu voľný čas. Práve sa škola skončila a obe sme sa pobrali domov. „Vicky pôjdeš dnes von ?“ opýtala som sa. ,,Prepáč ale nemôžem,“ odpovedala smutne. ,,Prečo?“ ,,Mama príde neskôr domov z roboty a musím poupratovať.“ Nikdy v živote som sa nezaujímala o Vickynu mamu, ale keď prišla na ňu reč. „Kde pracuje tvoja mama ?“ „Ona je sestrička,“ neochotne odvetila. No ja som zámerne pokračovala. „A na akom oddelení robí?“ „Oliv ja sa hrozne ponáhľam domov. Pa!“ Rýchlo som sa rozbehla a stihla som ju zachytiť za rameno a silno jej ho zovrieť aby mi neušla. „Aú, to bolí. Prestaň!“ skríkla. „Ty mi nedôveruješ?“ opýtala som sa chladným tónom. „Oliv pozri sa na seba. Ste dokonalá rodinka. Otec ti pracuje na vysokom poste, mama sa stará o domácnosť a ty si jedináčik. To je vysnívaná rodinná idylka. Môj otec pracuje na železnici a mama je sestrička na psychiatrii. No, nič s tým nespravím. Už chápeš, prečo sa vyhýbam takýmto otázkam?“ plačlivo dopovedala. Vtedy som sa pustila do hádky a aj do načatého odhaľovania pravdy. „Vicky môj otec je od rána do večera v robote takmer ho nevídam. Zora je moja nevlastná matka a jediné, čo robí je behanie po kúpeľoch a butikoch za otcove prachy. A teraz sa podrž, moja pravá mama leží na psychiatrii je chorá,“ keď som dokončila môj prejav, Vicky len vyvalila oči a otvorila ústa, „To som naozaj nevedela,“ vykoktala. Ale to mi už po hlave behala iná myšlienka. „Kde robí tvoja mam,“ „Na psychiatrii.“ Zahanbene dopovedala. V tejto chvíli som našla svoj cieľ pre ktorý treba žiť. Keď sa mi splní už nič od života nebudem chcieť. Konečne sa stretnem s mamou. Prepáč oci ale nedal si mi na výber. Nikdy si ma k nej nepustil. Čo oči nevidia, srdce nebolí. Obliekla som si krátke tyrkysové šaty a petrolejové baleríny. Potichu som sa prešmykla z domu a Vickyna mama mohla naštartovať . Auto zastavilo pred ľavým krídlom nemocnice. Pobrali sme sa do oddelenia psychiatrie. Myslela som, že to nezvládnem. No ľudia okolo spokojne sedeli a mrmlali si popod nos. Keď som nazrela do izby, kde bola moja mama, vyzerala ako malé bojazlivé dieťa ale bola šťastná. Už viac sa nemusela báť zlodejov v jej hlave. Keď som vošla, spočiatku ma nespoznala ale napokon si spomenula. Ani sme nehovorili len spontánne plakali od radosti. Keď sa návštevy skončili cítila som sa taká plná niečoho úžasného. Našla som kúsok mojej stratenej duše - mamu. Keď som vystúpila z auta Vicky a jej mama sa pobrali domov. Pekne som im poďakovala. Keď som zistila, koľko je hodín, ihneď som sa rozbehla domov. Bežala som najrýchlejšie v živote. Srdce mi prudko búšilo. Bola som unavená a ospalá. Nevládala som. Cítila som len veľký strach. Nohy mi začali tŕpnuť a v hlave mi búšilo. Vycítila som že je koniec. Môj život mal dva ciele. A tie sa splnili. Našla som si pravú priateľku a znovu som našla moju mamu. Nohy sa mi podlomili a pomaly som padala do hlbokej priepasti. Bolesť ustupovala. Vtedy prišlo to božské blaho. Cítila som sa tak ľahká. No to som už nebola medzi živými. Podľahla som ťažkej chorobe anorexii, ktorú som si nikdy nepriznala.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
