Prešla som popri otovrených krídlových sklenených dverách v kovovom ráme s geometrickou vytrážovou výplňou uprostred. Neviem, v akom štýle je postavená a zariadená táto budova, ktosi vravel, že by to mohol byť... op art. Alebo...sa asi mýlim. Niečo také proste. Dve slová a jedno z nich je určite art. Ach, veľmi som sa tešila, keď som v hale uvidela do steny vbudovanú fontánu s kaskádovito usporiadanými horizontálnymi platňami z benátskeho mramoru, po ktorých stekala voda s mäkkým žblnkotaním. Pri tejto fontáne, ktorú sme s priateľmi nazvali Fontána pravdivých snov, sme sedávali počas zimných večerov, keď bolo vonku sychravo a nám sa nechcelo prechádzať vo veľkej záhrade, a rozprávali sme sa o budúcnosti. Tu máme všetci budúcnosť. Prišiel výťah zvnútra ozdobený medenými intarziami v tvare ornamentov v orechovom dreve, šofér držal moju batožinu, bol to iba jeden menší kufor, a vyviezol ma na prvé poschodie. Potom ma tam nechal a ja som šla sama cez širokú chodbu do haly. Nikde nikoho. Bol čas obeda. Posadila som sa pred riaditeľovu kanceláriu. Cez francúzske okná svietilo dovnútra neskoroletné slnko. Klimatizácia tíško fúkala cez výduchy pripomínajúce nočné lampy v tvare tanečníc na dvojmetrových špirálovitých čiernych kovových podstavcoch. Vybrala som z kabelky toaletné zrkadlo, ktoré som popri inom dostala ako pozornosť od známeho módneho domu, skontrolovala si nános rúžu, prečesala riasy a nadýchla sa. Riaditeľ... Môj pekný dobrý riaditeľ. Milujem ho. Má sedemdesiat, stále je veľmi svieži, jeho múdrosť a skúsenosti sú viditeľné na jeho príjemnej tvári, ktorá vyzerá tak na šesťdesiatdva. A tie jeho gestá... Zrazu počujem hudbu, nie, fanfáry. On! Nezabudol na mňa. Presne si pamätal naplánovaný čas môjho príchodu. Môj riaditeľ! Počas tretieho taktu postavil sa z kresla potiahnutého starofialovou kožou, s chrómovanými podrúčkami a s vysokým operadlom, ktoré bolo otočené tak, aby som ho v ňom nemohla uvidieť. Prišiel ku mne. Pobozkal ma. Cítila som, že mám problém ovládnuť sa. Objala som ho a venovala mu veľa sladkých bozkov. To nie je možné! Myslím, že aj on miluje mňa. Ako som tak uvažovala, obstáli nás hudobníci, moji priatelia a obyvatelia tohto senzačného domu. Potom odložili nástroje a zvítali sa so mnou. Riaditeľ mi, tak ako vždy, rezervoval izbu s nádhernou sieťou z oranžovofialového hodvábneho silonu, vždy vedel odhadnúť môj vkus, a s výhľadom na jazero. Bola som veľmi šťastná. Konečne doma...
Teraz vás musím zoznámiť s piatimi mojimi priateľmi, s tými, ktorí sú mi najbližší a s ktorými dokážem presedieť veľa nočných hodín pri Fontáne pravdivých snov a rozjímať nad peknou budúcnosťou.
Moja priateľka Gusta, modelka. Chudera, z nezisteného dôvodu si roky namýšľa, že je mužská rocková hviezda, veľmi sa snaží robiť všetko pre to, aby tak pôsobila, ale uznajme, zatiaľ sa jej to nedarí. Napriek tomu by chcela byť aj matkou, preto jej riaditeľ daroval vernú kópiu batoľaťa, s ktorým trávi celé dni, uspáva ho, hrá sa s ním, učí ho rozprávať, dojčí... Chce, aby som bola krstnou jej decka. Musím si to premyslieť, predsa by z toho mohli vyplývať nejaké povinnosti a snáď aj zodpovednosť.
To je Juraj, fajn chlap. Je už na dôchodku, celý život pracoval ako právnik. Vraj to bola drina. Neviem... V mladosti bol zakladateľom akéhosi kultúrneho klubu a vrámci jeho fungovania vždy vo štvrtok usporadúval malé matiné, na ktoré pozval päť - šesť ľudí, väčšinou mladých chlapcov. Povráva sa, že sa tam pod rúškom kultúry diali čudné veci. Údajne sám Juraj prisypával matinujúcim do nápojov nejaký prášok a potom... Nie, nie, nebudem ho predsa ohovárať, je to kamarát. A aby som nezabudla, na fotografii je s milujúcou manželkou, ktorá sem za ním prišla počas minuloročných Vianoc.
To je tiež on v dobe, keď ešte intenzívne vykonával právnickú prax.
Gabardén. Chce, aby sme mu hovorili pán kráľ s akcentom na Ká. Väčšina mu v tom vyhoveje. Plášť, ktorý má na sebe, ušila som mu s Jurajom, látku kúpila Gusta za vyzbierané peniaze. Darovali sme mu ho na narodeniny v lete 2008. Odvtedy si ho nevyzliekol. Je dosť namyslený, ale je s ním zábava.
Vlastne, zabudla som vám prezradiť, aj ja som bývalá modelka, ako moja priateľka Gusta. Aj teraz občas fotím, ale prehliadky už nie sú nič pre mňa. Na Slovensku mám jednu dobrú priateľku Denisu, niečo ako dôverníčku. Volala som ju na fotenie na Bali, ktoré som mala absolvovať tento mesiac, ale nakoniec som dala prednosť možnosti byť s viacerými priateľmi práve tu, v tomto peknom veľkom dome. Veľmi mi už chýbali. Chcela som už dávnejšie, keď som tu prechodne bývala, aby prišla Denisa za mnou, ale mám pocit, že má strach. Bojí sa toho, že sa bude nudiť, keď sa ja budem venovať riaditeľovi, hoci som jej sľúbila, že ako dobré kamarátky sa môžme podeliť o hocičo, teda aj o riaditeľa. Mám jej fotografiu, ale tú vám ukážem niekedy nabudúce.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
divinatoire
28. 8.augusta 2010 16:44
aj takéto vieš?
2
len to skus! denisa je uz vo vlaku na ceste do svajciarska. ale dovod jej navstevy sa trosku zmenil. nejde si uz iba uzivat, ale aj davat na teba pozor, aby sa ziadna jej fotografia nevyskytla tam, kde sa vyskytnut nema. mam so sebou aj robiho.
3
to nie je koniec, že? to by bola veľká škoda! také skvelé opisy osôb, prostredia......a záver? Nie je žiaden! A miesto piatich priateľov sú opísaní iba štyria!
4
@Stage
To je koniec, nezvyknem písať pokračovania. Zaiste si pochopil, v akom prostredí sa to odohráva, teda v tom počte je zámerná nezhoda (myslím počet priateľov).
Ďakujem.
To je koniec, nezvyknem písať pokračovania. Zaiste si pochopil, v akom prostredí sa to odohráva, teda v tom počte je zámerná nezhoda (myslím počet priateľov).
Ďakujem.
5
@radiophonic ...ja som to asi teda nepochopil (prečo tá nezhoda v počte). ale to vôbec nevadí, netreba všetko chápať....ale aj tak... štve ma, že mi to akosi nedopína, a možno to ma to prinúti ešte nad tým porozmýšľať.
6
@Stage
Alebo sa možno raz aj s tebou stretnem v Lausanne. Mne dopne iba náhodne. Keď tam budeme, nebude musieť vôbec.
Alebo sa možno raz aj s tebou stretnem v Lausanne. Mne dopne iba náhodne. Keď tam budeme, nebude musieť vôbec.
Napíš svoj komentár