Pokorní

Sedeli sme v kaviarni, ktorá mala zlatú éru dávno za sebou. Drevený obklad na stenách stále pôsobil ako nepoznačený časom, ale krémová látka na klubových kreslách bola predratá a bola v nej špina, ktorú už nejde odstrániť. Zhruba tak, ako sa špina zvykne zažrať do ľudí a tí si na ňu zvyknú a napokon si uvedomia, že spolužitie s ňou má pre nich isté benefity. Za tých niekoľko rokov alebo mesiacov - radšej si nechcem spomenúť, aký čas ubehol - sa dosť zmenilo. Alebo sme sa zmenili my?

Započúval som sa do hudby z reproduktorov a... zostal som prekvapený. Opäť tá známa skladba, ktorú som si z netu posťahoval vo vyše päťdesiatich verziách. Podnik je asi chudobný, nemôže si dovoliť platiť klaviristu, ktorý hrával na krídle umiestnenom priamo nad barom a tváril sa tak nadšene, že človek mal pocit, že ho musia za jeho večerné vystúpenia platiť zhruba tak, ako umelocov vystupujúcich na Broadwayi.

Je to lepšie, že tu dnes nie je, nemal by som náladu pozerať sa na neho a počúvať jeho veselé preludovanie. Vlastne by som ho nevidel, lebo som sedel otočený chrbtom k baru a čelom k osobe, kvôli ktorej som chcel v živote spraviť niekoľko zmien a neurobil som ich. Nechcem si spomenúť, prečo som ich neuskutočnil, ale nemám pocit, že som urobil chybu.

Vypili sme po dva poháre polosladkého bieleho a pocítil som úľavu. Obaja sme tušili, že toto je naše posledné stretnutie a zdalo sa, že ani jeden z nás to neľutuje. Mal som z toho, samozrejme, zmiešané pocity, neviem, ako to bolo u tej osoby. Tvárila sa ľahostajne - zhruba tak, ako ja - snažila sa usmievať, len za tým úsmevom sa dalo čosi rozpoznať. Spýtal som sa, čo bude robiť dnes večer. Povedala, že potrebuje popremýšľať nad tým, čo bolo. Spýtal som sa, či nechce uvažovať aj o tom, čo bude, lebo to je predsa len o niečo dôležitejšie. Potom som si uvedomil, že som sa pýtal riadnu blbosť. Nie je trochu zbytočné uvažovať o tom, čo bude, keď často nevieme ani to, čo práve je? Neodpovedala. Len potiahla nosom spôsobom, akým to robila vo chvíľach, keď nevedela čo povedať, lebo bola v rozpakoch, alebo vtedy, keď odpovedať nepotrebovala. Kým som si na to zvykol, prešiel dlhý čas a dovtedy som sa týmto jej divným (zlo)zvykom nechal viackrát vytočiť. Teraz som si pripadal malicherný, keď som si na to spomenul. Teraz sa mi to dokonca páčilo. Zrazu som si nevedel predstaviť, že toto smiešne gesto už nikdy neuvidím.

Keď sme vyšli von, pršalo. Rozprestrel som dáždnik a šli sme mestom. Bolo pološero. A ja som zas nevedel, čo bude zajtra. Zbavil som sa pocitu, že všetko musí raz končiť a uzavrel som to tak, že jedine Boh a fyzická smrť predstavujú čosi absolútne a definitívne. Už som sa nepýtal na nič. Ani samého seba.

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu