Je to neuveriteľná záhrada. Okolo nej je kamenný múr vysoký viac ako dva metre. Úplne izoluje od okolitého sveta. V pravidelných niekoľkometrových vzdialenostiach sú doň urobené obdĺžnikové otvory. Vypĺňajú ich umelecky tepané mreže. Pohľadom cez ne je možné nezabudnúť na to, že existuje prozaická realita. V tejto záhrade rastú iba strelície. Množstvo strelícií. Predstavil som si, ako si na lúku sadol obrovský kŕdel vtákov s oranžovofialovými chocholmi. Starnem.
Fúkal voňavý letný vetrík. Sedel som na lavičke v záhrade plnej vtákov. Snažil som sa nezachádzať pohľadom k otovorom v múre. Pred sebou som ponad múr videl koruny stromov. A vrtuľu malej veternej elektrárne. Jediné pojítko so svetom. Nevyrušovala ma. Páčil sa mi pokojný pohyb štíhlych bielych lopatiek. Oddávna ma fascinovali veterné elektrárne. Synchrónne sa otáčajúce množstvo vrtúľ. Navodzuje to pocit poriadku a istoty. Akoby všetko bolo tak, ako má byť. Tak, ako to medzi ľuďmi nefunguje. Harmónia. Nech fúka akýkoľvek vietor, vrtule sa točia spoločne rovanko rýchlo. A jedným smerom.
Na oblohe bolo pár rozptýlených mrakov. Snko hrialo, ale nepálilo. Ešte tu nebola. Pozrel som na lavičku. Na miesto, na ktoré si o chvíľu sadne. Bol na nej mravec. Jeden mravec. Závidel som mu slobodu. Spomenul som si na jeho príbytok, prácu a neistú budúcnosť. Prišlo mi ho ľúto. Nikdy nevie, kedy bude zašľapnutý. Keby som bol ním, chcel by som zomrieť pod koženými podrážkami pekných topánok.
Prišla. Mala zvláštny úsmev. Iné vlasy. Inú tvár aj postavu. A voňala úplne inak, ako predtým. Usmiala sa. Nenásilne, príjemne, bez náznaku po chuti zvádzať. Sadla si. Nehovorila nič. Pozerala pred seba, oprela si hlavu o moje plece. Vycítil som, že teraz je správny moment. Rozprával som jej o strelíciách, mravcovi a vrtuli. Počúvala ma a slabo sa usmievala. Určite mi rozumela.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mirkova
29. 8.augusta 2010 16:54
veľmi sa mi to páčila.... hudba tomu dodáva neopakovateľnú atmosféru
Napíš svoj komentár