V Stuttgarte je možné všetko, preto som sa trochu čudoval, ako je možné, že som tam nikdy nebol.

Keď som vytiahol žalúzie, videl som ho. Sneh. Šedobiely sneh. Nerozumel som. Zdalo sa mi, že je ešte leto. Netrápil som sa pre to. Urobil som to, čo som zvykol robiť každé ráno. Pred odchodom z bytu som sa napil pomarančovej šťavy.

Keď som vyšiel z domu, nechápal som. Ulicu pred našim domom som nepoznal. Vyzerala ako z môjho sna. Viedla k mliekarni. Prešiel som tou ulicou. Mliekareň som nenašiel. Pozrel som na hodinky. Bolo pol piatej. Pol piatej popoludní. Myslel som si, že je jedenásť predpoludním.

Zastal som pred rodinným domom. Vychádzala z neho staršia sivovlasá žena. Povedala mi, že jej zomrel syn. Asi ho zavraždili. Spýtal som sa jej, ako sa s tým vyrovnala. Povedala, že v Stuttgarte je všetko možné.

Takže som v Stuttgarte... Ako som sa sem dostal? Nikoho tu nepoznám... Alebo áno, možno mám len amnéziu. Spadol som v noci z postele a udrel som si hlavu. Nepamätal som si na nič také. Žena nasadla do auta k mužovi. Vyzeral ako detektív.

Pohol som sa ulicou. Nevedel som kam. Stratil som z dohľadu miesto, odkiaľ som prišiel. Dom, o ktorom som si myslel, že v ňom roky bývam, nebol. Šiel som po chodníku dolu kopcom. Smerom k elektirčkovej trati. Nevidel som koľajnice. Nepočul som škrípanie kolies. Vedel som, že tam premáva električka. Musel som tu už byť niekedy predtým. Dávno...

Kedy?

Zas som zastal pre domom, pred iným. V jeho záhrade rástli sirôtky. Starý muž stál na rebríku. Maľoval na stenu domu pohorie. V záhrade rástli malé ihličnany. Kde je sneh? Starý muž sa na mňa prísne pozrel. Odišiel som odtiaľ.

Na kraji cesty som našiel žlté koliesko. Vyzeralo ako časť hračky. Patrilo k plastovému vysokozdvižnému vozíku. Stratil som ho, keď som bol malý. Alebo som ho nestratil. Nikdy som ho nemal. Zodvihol som koliesko. Dal som si ho do vrecka.

Prechádzal som okolo zelovocu. Vošiel som dnu. Vchádzalo sa doň dolu po troch schodoch. Bol v ňom hnilobný zápach. Páčilo sa mi tam. Predavačka ma ignorovala. Nie, nebola tam. Vyšiel som po schodoch von na ulicu. Práve odchádzala električka. Nik z nej nevystúpil. Bol som pokojný.

Ďalej som sa prechádzal. Ulice boli takmer bez ľudí. Prišiel som na mestskú lúku. Na pravej strane boli rodinné domy. Modrý sa mi páčil. Vyzeral gýčovo. Na konci radu domov boli garáže. Z jednej vychádzalo staré čierne auto s plutvami. Sedela v ňom rodina. Vyzerali, akoby šli na výlet. Boli piati. Jeden muž s láskavou tvárou a tri spokojné ženy. A akoby jedno dieťa. Auto prešlo popri mne. Nik z auta si ma nevšímal. Stál som na lúke vo vysokej tráve. Pozeral som za odchádzajúcim autom. Zmizlo z dohľadu neďaleko tehelne.

Otočil som sa. Pozrel som sa na ľavú stranu lúky. Bola tam neudržiavaná príjazdová cesta. Šiel som po nej pár sekúnd. A bol som doma.

Bolo štvrť na dvanásť.
Predpoludním.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu