Stála som vonku v daždi a hľadela som hore do pouličnej lampy nado mnou. Rozprávala som na Boha. Nemôžem povedať, že s ním, lebo mi neodpovedal a predsa sa mi zdalo, akoby hej... Ale to robila len tá atmosféra. Hovorila som mu o tom ako sa mi tu žije na Zemi, čo som zažila a čo som sa naučila. Chcela som od neho aby mi nejak pomohol... ale na druhej strane som to nechcela. Nechcem aby niekto za mňa robil moju prácu, nechcem len BYŤ. Nechcem byť nikomu naobtiaž, práve naopak, ale ako to dosiahnuť?
Odpoveďou je cieľ, ktorý si vyberieme. Cieľ, ktorý nás povedie vždy ďalej a ďalej, nemusí byť len jeden, ale na začiatok úplne stačí...
No teraz sa venujme tým, ktorý by mali cieľ ale na druhej strane sa do toho nejako nevedia pustiť. Kedy nastane správna chvíľa pre to, aby sme sa ukázali svetu? Kedy máme byť samy sebou? Mnohí, no možno len ja, som na tom tak, že sa do toho nepustím, čakám. Alebo naopak pustím a nakoniec, keď ma niečo zdeptá, keď niečo nepôjde podľa mojich predstáv, tak prestanem. Nadíde doba depky a zrazu nechce prestať. Uvedomím si, že mi ubehlo toľko času, čo som mola zúžitkovať... to ma zasa zdeptá a začnem odznova uvažovať o zmysle môjho života...
Ako sa mám z tohto nekonečného kruhu dostať? No, poviem vám, čo som si z jedného filmu zle preložila a takto to malo byť, aby som to sem mohla dať:
"Keď zostaneme nečinní, dáme priestor zlu..." - len toľko a nič viac. Potom si na otázku kedy zodpovie každý človek sám s vedomím tohto ako chce. Ja si svoje slová ešte musím sama nejako uvedomiť, aby som sa mohla stať múdrejšou, takže dobrú noc... idem spať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár