Necítil som nič....
Len kľud a uvolnenie...
Netrápilo ma vobec nič....
Bol som štastný, že to tak dopadlo...
Inak to dopadnúť ani nepohlo ale vrátme sa trochu speť.
----------------------------------------------------------------------------
Nič nie je horšie ako prestať snívať.
----------------------------------------------------------------------------
Chcel som si splniť svoj sen. Dal som zbohom mestu a všetkým a s malého mesta som sa plný ideálov pustil na neférový súboj do veľkého mesta.
Hned prvá facka nastala, keď som zistil ako to budem mať ťažké ako cudzinec. Mama mala nahovno prácu takže jej podpora bola taká, že som sa hanbil ju požiadať o drobné. Získaval som zlé a ešte horšie práce. Buď som nedostal zaplatené vobec alebo málo. Makal som v časoch kedy normální ľudia spali alebo oslavovali sviatky ako vianoce. Pracoval som tak tvrdo, že cestou metrom som si necítil nohy aby keď som sa potreboval postaviť som zistil, že mi vobec nefungujú.
Spal som 3-5 hodín denne pretože čas je zvácny. Choroby som pretrpel, po bitkách som sa zotavoval sám. Doktor alebo PNka pre mna stratili zmysel.
Strácal som a naberal svaly podľa toho ako boli peniaze. Boli obdobia keď som bol vychutnutí na kosť a kožu. Odzrkadlilo sa to v plešatení a problémoch zo zubamy. Začalo ma bolieť srdce.
Napriek tomu som mal romániky, šukačky, kamarátov. Potom to prišlo. Zmena práce a zápal pľúč. Nebol som poistený a 5 mesiacov som trpel. Trpel som tak veľmi, že som sa musel opíjať a zhulovať do nemoty každý deň len aby som dokázal zaspať. Zvládol som to.
Zanechalo to ale škody veľmi silné. Moja psychika bola v koncoch. Začal som veriť tomu, že nemám šancu začať študovať a že nemám šancu dostať dobrú prácu. Miliony pohovorov a miliony odmietnutí alebo nezaplacených robot ma zničili. Desiatky ošukaných a so stovkami sa bozkávajúc dievčat sa nudili. Kamaráti začali byť pre mna nudný a až príliš veselý. Rodina sa ma už stránila dlho. Mama ma považovala za nechopného. Bol som sám.
Prijal som prácu, ktorá bola peklo. Ničila ma ešte viac psychicky. Mal som dlhy a tá práca kde som zas nemal čas na spánok ma ničila ešte viacej. Šéf ma stále buzeroval. A ja som nemohol nič. Musel som sa chovať pod moju úroveň. Alkohol sa znásoboval. Spal som minimum. Ale našiel som si super babu, ktorá ma držala nad vodou a pre ktorú som sa držal nad hladinou. Ale moje sa začínali stupnovať.
Začal som byť nepríjemný na kamarátov, rodine som sa neozýval. Živila ma iba nenávisť. Svoj boj zo svetom som zvdával. Stratil som ilúzie o tom, že budem mať možnosti študovať a získať dobrú prácu. Cítil som ako so mnou svet zametá. Rozišiel som sa s ňou čo som hned na druhý deň ľutoval.
Nemohol som spať, nemohol som byť hore. Musel som piť tak veľmi, že som začínal o 3 na obed a končil o 6 ráno. Hulil som trávu. Experimentoval s tvrdými. Nenávidel som ľudí. Nenávidel som kamarátov. Nenávidel som seba samého.
Bol som tak neskutočne unavený s toho bojovania a hlavne zo stálej snahy sa postaviť. Moje vykúpenie malo prísť cesta na týždeň domov. Potreboval som oddych. Namiesto toho som prišiel iba nato, že všetkých iba seriem a som im niekde veľmi hlboko v zadnej časti tela.
Krásne som si ale zašukal s kamarátkou s ktorou som sa nevidel veľmi dlho a s ktorou som si rozumel. Prišiel čas ísť preč. Cesta bola dlhá a keď som sa vrátil do svojho bytu tak bol ešte viac depresívny ako kedykoľvek predtým. Cítil som sa neskutočne sám.
O dva týždne ma mala kamarátka navštíviť. Neprišla. Nestál som jej za návštevu. Ako každému. Všetci ma chceli vidieť ale nikomu som nestál zato aby ma navštívil. Každý si so mnou chcel písať ale nikomu som nestál zato aby mi napísal prvý. Kecy.
Ten deň som musel ísť von, ten deň mi bolo jedno kam pojdem. To mal byť moj posledný deň len som to ešte nevedel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár