Dom Adamsovcov
Rozrušene som pobehovala po byte, ukladala na kôpku oblečenie, zubnú kefku, nejaké spreje, hrebeň, papuče, spodné prádlo, uteráky...
„Toto mám, to mám, hento mám,“ vyratúvala som si na prstoch. „Ach, čo ešte potrebujem? Ahá, knihu si vezmem.“ Podišla som k svojej mini knižničke a vytiahla už ošúchaný román. To som vždy hltala.
Keď som bola ako-tak zbalená, nerozhodne som postávala pred skriňou. Čo si mám obliecť na slávnostnú rodinnú večeru? Zazvonil zvonček.
„Ahoj, láska,“ pobozkal ma môj snúbenec. „Pripravená?“
„Ahoj, Christian. Vôbec! Ja netuším, čo si mám obliecť!“
„Ale Cherry, veď nejdeš na audienciu ku kráľovnej. Len ťa predstavím otcovi. Zoznámiš sa s mojou rodinou a bude všetko v poriadku. Len žiadne strachy!“
Jemu sa to hovorilo. Hoci som mala už dvadsaťštyri rokov, z návštev som mala stále strach. Najmä z takých, od ktorých záležali vzťahy s mojou budúcou rodinou. Mala som chuť skryť sa za maminu sukňu a už odtiaľ nevykuknúť.
„Tak pozeraj, budeš známkovať,“ zavrela som sa v izbe a o chvíľu vyšla v dlhých červených šatách.
„Príliš slávnostné,“ pokrčil Christian nosom.
„Aj ja si myslím.“ Znovu som sa prezliekla. Tentoraz do bledomodrých minišiat.
„Tak toto by sa mi páčilo,“ lišiacky sa na mňa usmial Christian pri pohľade na moje odvážne šaty. „Ale obávam sa, že môj otec by mal z toho... zvláštne pocity.“
„To je až taký puritánsky?“
„Tak by som to nenazval. U neho človek nikdy nevie ako zareaguje.“
Zdá sa, že môj nádejný svokor je riadny čudák. Nakoniec som sa rozhodla pre čierne šaty s primeraným výstrihom, odhalenými ramenami a sukňou tesne nad kolená. Bola som spokojná, pretože šaty ma mierne zoštíhľovali a tak skryli každé deko navyše. Založila som si jemnú retiazku a dlhé rovné vlasy havranej farby som si nechala voľne padať na chrbát. Vysoké čelo mi zakrývala vyfúkaná ofinka. Moje priateľky mukelky mi zvykli hovorievať, že sa podobám na Morticiu z Adamsovcov. Vraj mám ešte aj také isté tmavé oči ako ona. Spokojne som sa na seba usmiala a pripravila si cestovnú tašku.
Môj priateľ Christian sa po troch rokoch rozhodol, že ma predstaví rodine. To však bolo spojené s mojím niekoľkodňovým pobytom u nich. Majú obrovský dom a on bude rád, keď ma bude mať celý deň pri sebe. Pravda, okrem času, keď budeme obaja v práci.
Už sme stáli pri dverách, keď tu si ma Christian pritiahol k sebe: „Nádherne voniaš. Mám nápad...“
„Ale tvoj otec bude zúriť, čaká nás.“
„Tak počká,“ usmieval sa Christian a pomaly ma vyzliekal. Keď sme o dve hodiny vyšli pred dom, bola som presvedčená, že jeho otec bude presne vedieť, čo sme robili. Prezradia nás naše zrumenené tváre, ligot v očiach... Pohodila som hlavou. Je to náš život, my sa budeme brať. On do toho nemá čo strkať nos.
Primiestnili sme sa pred honosný dom bielej farby. Strecha, okenné rámy, dvere, dokonca i brána boli čierne. Skutočne budem Adamsová. V duchu som sa zachichotala a ruka v ruke sme vykročili. Za tie dve hodiny sa zotmelo, nebo zdobili hviezdy a rúšok noci skrýval niektoré časti domu. Zajtra cez deň si to určite poprezerám.
Keď sme vošli do priestrannej haly, skoro som zabudla zatvoriť ústa. Ten dom bol obrovský! Priamo pred nami sa rozprestieralo široké schodisko z čerešňového dreva, pokryté tmavým zamatovým kobercom. Zábradlie po oboch stranách okolo tiež čierne, bohato vyrezávané. Pozrela som napravo. Bola tam zrejme obývačka, momentálne tiež tmavá. Odtiaľ sa vychádzalo do haly veľkými posuvnými dverami, kde popri stene stáli vázy so sušenými kvetmi.
Úzka chodbička odtiaľ viedla popri schodisku niekam dozadu. Ovládla ma zvedavosť kam. Naľavo bola znovu obrovská jedáleň, stôl i stoličky z tmavého dreva... Na stole stála len váza, ale ovzduším sa niesla príjemná vôňa, sľubujúca vynikajúcu večeru. Mňam, lievance.
„Pomôžem ti,“ usmial sa Christian a môj čierny kabát zavesil do tmavej skrine, ktorú som si spočiatku ani nevšimla. Na jej dverách viselo dlhé zrkadlo. Musela som skonštatovať, že vyzerám veľmi dobre. Vyzula som sa a uložila si lodičky pekne vedľa seba, ako ma to v detstve naučila mama práve v tej chvíli, keď ku mne prileteli červené a mäkučké papučky. Vďačne som sa usmiala na Christiana, keď tu sa zhora ozvalo: „Meškáte.“
„Ja viem, otec.Nejako som nestíhal z práce,“ nenápadne na mňa žmurkol môj snúbenec. Usmiala som sa, ale posledné, po čom by som túžila, bolo, pohnevať si budúceho svokra ešte predtým, než ma spozná.
„Mal si poslať sovu alebo patronusa. Ina musí neustále prihrievať večeru.“ Dolu schodmi pomaly zostupoval celkom príťažlivý muž. Vysoký, celý v čiernom, čierne vlasy, bledá tvár... Keď sa priblížil, všimla som si ako sa mu tmavé oči ligocú... Naozaj mi to tu pripomína rodinu Adamsovcov. Priateľky budú unesené.
Zastavil pred nami a chvíľu si ma bez slova prezeral. Tvárou sa mu mihol slabý úsmev, ale hneď sa stratil, tak som si nebola istá, či som si ho len nevymyslela.
„Tak, otec, toto je Cherry Danielsová, moja priateľka a budúca manželka.“
Usmiala som sa a natrčila ruku. Muž v čiernom mi ju chytil tiež: „Severus Snape, vitajte.“
„Ďakujem.“
„Kým teda Ina všetko pripraví, prejdite do obývačky,“ ukázal vľavo. Posadali sme si teda na gauč, pán Snape pred nás. Ako na výsluchu. Zrazu mávol prútikom a na stolík prileteli keksy a pomarančový džús.
„Ponúknite sa.“ Pohodlne sa oprel a znovu len bez slova na mňa pozeral.
„Máte skutočne krásny dom,“ snažila som sa rozprúdiť debatu.
„Asi áno. Ja to už ani nevnímam. Žijem tu dvadsaťpäť rokov.“
„Otca k tomuto domu viažu spomienky, nedal by si ho za nič na svete,“ ozval sa Christian.
„Neviem, prečo by som ho mal niekam dávať. Patrí rodine už celé stáročia.“
„Ja by som prijal niečo veselšie,“ nedal sa Christian.
„Ja nie.“
„Ale Chris, veď čierna je pekná. Nemusíš ju brať len ako niečo depresívne a ponuré. Človek sa v nej môže cítiť aj bezpečne, ako v objatí noci...“ Nehanebne som sa snažila na svojho „svokra“ zapôsobiť. Nevedela som, či som si vybrala správnu cestu, ale keď sa zatváril víťazoslávne, vydýchla som si.
„Zdá sa, že slečna Danielsová má viac rozumu ako ty.“
„To je skôr vec vkusu,“ pozrel na mňa. „Ona má tiež rada čiernu, veď vidíš. Čo vás na tom môže priťahovať.“ Mal pravdu. On bol celý v bielom. Košeľu, ľanové nohavice, ešte aj sandále mal biele. Iba vlasy a oči na ňom žiarili tmavou farbou. Bol ako čierna ovca rodiny. Vlastne, v tomto prípade biela.
„Zoštíhľuje,“ vyletelo zo mňa bez rozmyslu. Začervenala som sa.
„Ale veď vy to nepotrebujete.“ Znovu sa mi zazdalo, že Snapovi preletel tvárou úsmev. Na okamih.
„Veru, otec má pravdu, aj mne sa páčiš taká, aká si,“ pohladkal ma po líci a pobozkal. Zbožňovala som jeho bozky, ale pred jeho otcom mi to bolo... nepríjemné. Najmä keď na nás neustále zízal.
„Ehm, ďakujem,“ zahniezdila som sa a premýšľala nad zmenou témy.
„A čo Katie? Ako sa má? Teraz nie je doma?“
Ešte som ani nedohovorila a už som cítila, že to nebol najšťastnejší výber. Atmosféra sa razom zmenila.
Snapovi stvrdol výraz, v miestnosti sa ochladilo, dokonca aj Christian sa zatváril nešťastne.
„Ja... prepáčte, nechcela som,“ snažila som sa dostať z neznámej pôdy.
„To je v poriadku, nemali ste to ako vedieť, ak vám to tento nepovedal,“ fľofol nahnevane na Christiana môj budúci svokor.
Ale čo som mala vedieť? Čo mi mal povedať? Prečo ho zmienka o dcére tak nahnevala? Nechápala som, ale nemala som kedy zamýšľať sa nad tým, pretože Snape sa zdvihol: „Poďme do jedálne. Večera bude určite o chvíľu.“
Kráčal pred nami, akoby zhltol pravítko a my ako neposlušní školáci sme cupkali za ním. Otázky mi v hlave bzučali ako roj včiel. Potrebovala som odpovede. Veď to nebolo normálne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár