Soraya prekvapene hľadela na Severusa. Dokonca celkom zabudla na bolesť hlavy. V dlani zvierala prsteň a pozerala mu do očí.
"Zaskočil som ťa," pousmial sa. Povie mi nie? Netvári sa nadšene.
"No, trochu," priznala.
"Zrejme si myslíš, že je to príliš skoro a možno teraz ani nie je najvhodnejší čas... si unavená, bolí ťa hlava...Ja som nad tým rozmýšľal dlho. Milujem ťa a rád by som ťa urobil šťastnou. Chcem nechať postaviť dom v neďalekej dedine, aby Stella mala dostatok čerstvého vzduchu a chcem, aby mala kompletnú rodinu. Aj mamu, aj otca."
"To chceš vážne urobiť? Pre Stellu?"
"Hm... celkom som si ju obľúbil.Viem ako veľa pre teba znamená. A ty patríš k nej."
"Ach, Severus." Sorayi sa zaligotali slzy v očiach a hodila sa mu okolo krku. "Áno, vezmem si ťa."
"Samozrejme, nechcem ťa do ničoho nútiť, ak chceš, môžeme ešte počkať..."
"Ale čoby," zasmiala sa Soraya a začala ho vášnivo bozkávať.
"Zdá sa, že sa to tu nejako rozbehlo," zasmiala sa Caroline, keď sa o druhej v noci vrátila domov a našla oboch popíjať iskry prskajúce víno. "Čo sa oslavuje?"
"Zasnúbenie."
"Hej? A čie?"
"Ty!" hodila Soraya po priateľke uterák, "naše predsa."
"Okej, gratulujem vám," usmiala sa na oboch dobrosrdečne. " A dátum?"
Soraya pozrela na Severusa: "To ešte nevieme."
"Samozrejme, pomôžem vám s čím budete potrebovať."
"Ďakujeme."
"Tak nalej aj mne," rozkázala si Caroline so smiechom.
"To je ale zmena oproti včerajšku. Žiariš ani slnko. Čo sa stalo?" zvedavo si prezerala Florrie svoju priateľku na ďalšie ráno.
"Ále, čo by sa malo stať...Budem sa vydávať!" zvýskla Soraya.
"Nevrav a za koho?"
"Florrie!" Natrčila k nej ruku: "Je nádherný, však?"
"Jednoduchý," provokovala Florrie.
"V jednoduchosti je krása."
"A nie je to priskoro?"
Soraya na ňu zazrela: "Ak neprestaneš, pošlem ťa za dvere."
"Dobre, dobre, robím si srandu. Skutočne sa teším a gratulujem ti. A kedy plánujete svadbu?"
"Ešte nevieme, ale asi na Vianoce. Tancovať pomedzi vločky, v nejakej kaplnke spojiť svoje životy..."
"Ešte, že máš pádny dôvod na tieto reči. Inak by som si myslela, že ti po tých dňoch kvapká na karbid."
"Ty si dnes hrozná." Florrie sa začala smiať: "Prepáč, už som ticho. A bývať budete kde?"
"So Severusom dáme postaviť dom. Hneď tu, v dedine, aby sme obaja mali blízko do práce. Stella bude doobeda v škôlke, podvečer s nami. Budeme jedna veľká šťastná rodina...Pôjdeš so mnou pozrieť nejaký nábytok?"
"Samozrejme. A šaty?" V Florriných očiach sa zjavil zasnený výraz. Spomenula si na svoju svadbu a svoje nádherné biele šaty.
"Aj tie, aj s Caroline Ach, Florrie, ja som taká šťastná, neviem ako sa budem sústrediť na prácu."
"No, asi budeš musieť. Pacientom nepomôže, keď sa budeš stále usmievať."
Florrie mala pravdu, ale Soraya sa dokázala povzniesť nad všetky ich ťažkania, iba pán Douglas ju trochu schladil. Jeho stav sa vôbec nezlepšoval, hoci mu podávali množstvo elixírov, vyskúšali neuveriteľne mnoho zaklínadiel, nič. Stále nevedeli, čo mu je, dokonca to vyzeralo, akoby mu bolo každým dňom horšie a horšie. Soraya nemala veľa času zapodievať sa tým, lebo myšlienky jej ovládli prípravy na svadbu a stavba domu. Mali na to dva mesiace. Zatiaľ chodila po obchodoch, usporadúvala v mysli skrinky, postele, zrkadlá...
V pondelok prišiel Severus po ňu s tým, že sa idú pozrieť na stavbu. Odmiestnili sa do dedinky Floss Arty, ktorá bola vzdialená asi päť kilometrov od nemocnice. Všade pobehovali pracovníci a zo všetkých strán sa ozývalo: "Lokomotor tehly!"
"Vindgardium Leviosa!"
"Confringo." Výbuch, oblak prachu a pracuje sa znovu.
"Tak, čo na to hovoríš?"
"Neviem, takmer nič tu nevidím. Ale okolie je úžasné. Tamtá breza je ešte na našom pozemku, však? Mohli by sme tu mať nejaký altánok, lavičku a áno, záhony ruží. A ktovie, akí sú susedia..."
"Soraya, neponáhľaj sa. Susedia neviem, akí sú, nepoznám tu nikoho, no bol tu voľný pozemok."
"Veď jasné. Ja som len veľmi nedočkavá."
"Neboj, do svadby to stihneme," objal ju Severus okolo pása.
"Bude to úžasné...Budem musieť ísť, musím ešte písať tie svadobné oznámenia."
"Naozaj chceš pozvať moju mamu?"
"Áno, je to tvoja mama. Má právo byť tam."
"Tak prečo nepozveš aj ty svojich? Majú právo byť tam."
"To je predsa niečo úplne iné."
"Je to hlúposť. Kaziť si rodinné vzťahy pre takú vec."
"Pre nich nie, vždy si zakladali na svojom pôvode a "hento" nikdy neprežreli. Severus, nepresvedčíš ma. Keby chceli, prídu za mnou aj sami, ale neprišli."
"Dobre, ako chceš," pobozkal ju na líce. "Si hrozne tvrdohlavá."
"Čo už." Soraya sa odmiestnila domov, aby spolu s Caroline vypísali oznámenia. Svadobné oznámenia mali snehobielu farbu a striebristé vyrezávané ornamenty po okrajoch. Caroline kúpila Sorayi špeciálne brko, ktoré samo písalo písmenká do ozdobných tvarov a jej tak uľahčilo prácu. Poslednou bodkou na pergamene sa spustil melodický hlas, predčítavajúci text.
"Nádhera."
"To teda áno. Aj mne sa páčia, tiež by som také chcela." Soraya pozrela na Caroline: "Chystáš sa za Richarda vydať?"
"Netuším. Veď sa ešte dlho nepoznáme. Ale je mi s ním dobre."
"Potom si rezervujem post družičky."
"Dohodnuté."
Od svojej poslednej návštevy už Soraya dom pozrieť nebola. Severus chcel, aby to bolo prekvapenie a ona mu nechcela kaziť radosť, tak vybavovala iné veci. Keď slnečné dni prehupli do škaredých a upršaných, tri ženy sa vybrali do svadobných salónov. Tie boli plné poletujúcich šiat, otravných centimetrov, ktoré chceli každého návštevníka zmerať a úslužných čarodejníc-predavačiek, ktoré by boli schopné doniesť aj svoje vlastné svadobné šaty, len aby Soraya nakúpila u nich.
Vyskúšala ich mnoho. Dlhé, krátke, dotrhané, snehobiele, smotanové, s fľakom... Nakoniec, keď vyšla z kabínky v posledných, snehobielych a všetky ženy v obchode vzdychli, vedela, že to sú tie pravé. Okolo krku mali jemné ramienka. Top bol pokrytý belasými flitrami, ktoré sa jagavo ligotali pri každom pohybe. Sukňa bola dlhá až po zem, jemne nariasená. Bol k nim aj závoj a biele topánky.
"Tieto si musíš vziať. Si v nich nádherná," ozvali sa Florrie s Caroline takmer jednohlasne.
"Aj mne sa páčia," usmievala sa Soraya a zvŕtala pred zrkadlom. "Tak tieto si vezmem."
Natešená predavačka bežala k pokladni, aby si to náhodou nerozmyslela. Keď vyšli pred obchod, Florrie povedala: "Baby, ja som normálne unavená. Poďme si niekam sadnúť."
"Čo takto ísť na čokoládu, nech sa trochu zahrejeme?!"
Na zvyšok dňa sa teda stratili v reštaurácii.
Soraya bola rada, že Stella vzala novinku o tom, že sa bude vydávať veľmi dobre. Tešila sa, že bude mať pekné šaty, bude môcť byť dlho hore, bude torta a nakoniec sa presťahujú do nového domu. Dokonca sa nevedela dočkať, kedy pôjde Soraya na svadobnú cestu, pretože mala sľúbené, že týždeň bude bývať u tety Florrie.
Dva týždne pred svadbou sa Severus, Soraya aj Stella vybrali do nového domu. Najprv si však museli obe previazať oči.Keď Severus uviazal Sorayi šatku okolo očí, šťastná, že ho má pred sebou-svojho budúceho manžela, stisla mu ruku, za druhú vzala Stellu a spoločne prekročili prah ich nového domu.
"Tak, dievčatá, môžete sa na to pozrieť."
Obe si strhli šatky.
"Och."
Pred Sorayiným zrakom sa rozprestrela vzdušná hala. Napravo obrovské zrkadlo, naľavo jedna veľká skriňa na odkladanie topánok a kabátov. Z chodby sa vstupovalo do obývačky, v ktorej bol jeden pomarančový gauč a dve kreslá, nábytok svetlohnedej farby a tri obrovské okná, na ktorých viseli obyčajné záclony. Z obývačky viedli jedny dvere do spálne, ktorá bola vymaľovaná nežnou žltou. Pod oknom stála obrovská posteľ so snehobielymi prikrývkami a spolu s bielym nábytkom pôsobila izba upokojujúco.
Stellina izba sa niesla v oranžovej farbe. Malé dievča sa okamžite vrhlo na posteľ, aby si vyskúšalo pružiny.
"Tak? Čo na to hovoríš?" usmial sa Severus na Sorayu.
"Je to tu nádherné, skutočne. Snívam?"
"Nesnívaš. Ale kuchyňa ešte nie je dokončená. Je tam len stôl a štyri stoličky. Ostatné nechám všetko na teba, nebudem sa ti do toho miešať."
"Dobre. A čo okolie?"chcela vedieť Soraya.
"Poď sa pozrieť." Vzali Stellu so sebou a spoločne vyšli zadným východom do slnkom zaliatej záhrady. Soraya, ktorá bola odjakživa zaťažená na ruže, celkom onemela. V záhrade skutočne stál altánok ako kedysi naznačila. Obrastený jemnými zelenými lístkami vrhal tieň na malú lavičku. Popri stene domu sa tiahli popínavé ruže, včely bzučali a vzdialená breza, ktorá Sorayi učarovala už pred mesiacmi, ju ubezpečila, že to bol dobrý nápad. Stella bude mať výbeh, ona bude vo svojom, s ružami, bude tu paňou... a v neposlednom rade bude mať Severusa. Na okamih jej krásu záhrady vytlačil obraz lebky na Severusovom predlaktí. Mykla hlavou, aby sa zbavila tej dotieravej predstavy, ktorá ju zavše potrápila. Aký bude život so smrťožrútom? Bývalým, ale predsa...
"Môže byť? Snažil som sa," prerušil Severus Sorayine myšlienky.
"Samozrejme, Ak sa mi niečo nebude páčiť, zmením to, nemusíš sa báť," zasmiala sa Soraya.
"Predok domu je tiež na tebe. Aj bránka. Ak sa ti nepáči, môžeš ju zmeniť."
"Ja už narobím poriadok."
"Veď ak sa mi to nebude páčiť, zmením to, nemusíš sa báť."
Obaja sa zasmiali.
"Mali by sme ísť, ak chceme ešte dnes skočiť za..."
"Ešte stále chceš ísť so mnou?"
"Áno a vôbec nerozumiem, čo ti na tom vadí. Dumbledora som už dávno nevidela a o ostatných ani nehovorím."
"Tak dobre," zatiahol Severus.
"Stella! Ideme." Vôbec neviem, čo sa Severusovi nezdá na tom, že chcem ísť s ním do Rokfortu. Skrýva niečo?
Keď sa primiestnili pred brány Rokfortu, na Sorayinej tvári kraľoval široký úsmev. Všetko bolo také isté ako pred tromi rokmi. Stromy, tráva, chodník, dokonca aj západ slnka bol navlas rovnaký ako vtedy, keď spolu so spolužiačkami podnikali prechádzky po rôznych chodbách hradu, skrývali sa pred Filchom a ohadzovali sa guľkami z papiera so Zloduchom.
Soraya so Severusom zamierili ku vstupnej bráne. Kráčali chodbami, sem-tam stretali študentov, vyjavene sa obzerajúcich a pozorujúcich ich prepletené prsty. Severus povedal heslo a o chvíľu už stáli v útulnej pracovni Dumbledora.
"Vitajte," roztvoril náruč a objal Sorayu.
"Dobrý podvečer."
"Konečne ste ma prišli navštíviť," usmieval sa Albus nadšene.
"Prišli...lebo vám chceme dať pozvánku na našu svadbu osobne," siahla Soraya do kabelky.
"Á, ďakujem. Výborne. Takže si konečne povolila?"
"Pán riaditeľ!" zazrel Severus na Albusa.
Soraya sa zachichotala: "Povolila. Najprv som o ňom nechcela ani počuť, ale nejako si ma získal."
"Takže ste obaja presvedčení, že je to dobrý nápad vziať sa?"
"Pán profesor, čo tým myslíte?" pozrela mu Soraya do očí.
Dumbledore mávol prútikom a vzduch sa začal napĺňať sladkastou vôňou. "Ľudia často zistia, že k sebe nepatria a často je už neskoro. Samozrejme, nechcem vás odrádzať, vy najlepšie viete, čo cítite..."
Soraya prekvapene pozrela na Severusa, ktorý sa tváril tiež prekvapene a aj nahnevane. "Pane, ak ju chcete odhovoriť od svadby so mnou, tak to urobte hneď teraz a priamo. Načo čakať, kým budeme stáť pred oltárom?"
Albus pozrel na Severusa: "Severus, nečerti sa. Ja som bol vždy zástancom vzťahov, kde sa dvaja ľúbia, kde je láska, priateľstvo, dôvera a žiadne klamstvo. Ak ste pevne rozhodnutí, uvedomujete si všetky úskalia manželského života...Prídu časy, keď sa budete hádať, budete sa musieť podporovať..."
"Že to vravíte práve vy!"
"Severus!"
"Prepáčte," ospravedlnil sa Severus, no aj tak nebol spokojný. Takto si to vôbec nepredstavoval. On Sorayu miluje, urobil by pre ňu všetko na svete, či nie? A čo ona? Čo ak ho nemiluje dostatočne?
Albus pozeral na Severusa svojím rontgenovým pohľadom: "Severus, nechcel som v tebe vzbudiť pochybnosti. Ospravedlňujem sa...Takže, kedy to bude?" Roztvoril pozvánku.
"Ó, na Vianoce. Nádherné. V Rokvilskom kostolíku. To je úžasné. Už sa teším."
Ponorili sa do témy SVADBA a hoci obaja snúbenci odpovedali na Dumbledorove otázky, vnútro im zhrýzal červík pochybností.
Keď sa o dve hodiny lúčili, Albus obom venoval skúmavý pohľad a s jemným, trochu unaveným úsmevom sa s nimi rozlúčil.
* *
"Takže, torta, zákusky, chlebíčky, pitie, družičky...," vyratúvala Soraya na prstoch.
"Všetko tam je. Kostolík je vyzdobený, ráno, ešte pred obradom tam behnem a skontrolujem to," sľúbila Caroline.
"Ja som taká nervózna. Čo ak to nevyjde...?"
"Čo ak bude metelica, čo ak ženích ujde, čo ak sa potkneš...Soraya! Aj keby si sa potkla, nič sa nedeje, metelica hlásená nie je a silno pochybujem, že by ťa Severus nechal stáť pred oltárom."
Soraya si aj naďalej nervózne hrýzla peru.
"Alebo ho tam chceš nechať stáť ty?"
Soraya pokrútila hlavou: "Nie."
"Tak vidíš. Uvidíš, všetko dopadne dobre, budeme na to dávať pozor. Budeš tá najkrajšia nevesta a čaká ťa úžasná svadobná cesta. Hneď by som sa ti vopchala do batožiny."
Soraya sa zasmiala: "Smola, bude to len pre mňa a Severusa..." Na jej tvári sa zjavil zasnený výraz, ktorý však zrušilo Stellino volanie.
"Áno, miláčik?"
"Môžem si dať koláčik?"
"Nie, Stella, ten budeš papať zajtra. Teraz by ťa bolelo bruško. Zajtra sa môžeš aj prejesť, ale teraz už spi," zakrývala ju Soraya.
"Sevelus bude teraz mojím ockom?"
"Áno, také niečo."
"Tak doble," pousmiala sa Stella a po chvíli sa jej zavreli očká.
Soraya nechala zažatú lampičku a odišla do kúpeľne poumývať sa. Musí ísť aj ona skoro spať, aby na zajtrajšiu svadbu nezaspala.
"Keby sa ráno nepreberám, zobuď ma."
Caroline prevrátila očami: "Zobudím. Ale silno pochybujem, že by niečo také hrozilo. Predpokladám, že o štvrtej už budeš behať po byte. Dobrú noc. Posledná noc, čo si slobodná, uži si ju," uškrnula sa.
Soraya na ňu urobila grimasu a ľahla si do postele preplnená rôznymi pocitmi. Zajtra spojí svoj život so Severusovým. Ako rýchly kolotoč sa jej pred očami mihali obrázky. Temné znamenie. Vražda. Stellina ruka. Chladné záblesky v Severusových očiach. Dumbledorove poznámky...
"Spi, Soraya," prikázala si do ticha izby a prevrátila sa na druhý bok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár