vlaky roky nestáli tam už,
býval pokojný,
a sporiadaný muž.
Každé ráno si,
rosa skôr než stihla dopadnúť,
spieval do vody,
a tým tíšil svoj pud.
Neskôr dosť čistý,
na kraji koľají, tu sám bol,
sadal končistý,
spoločne s mužom, bôl.
Rátal vlaky, psy,
pach a vzdor fien bol ich lákadlo,
mužík sediaci
tu trávil vlastné zlo.
Čakal do noci,
padla halda tmy, s ňou aj strach,
kúsok od šopy,
bol počuť buchot vrát.
Čakal do noci,
blud z úst vyletel a krik múk,
mužík bezmocný,
viac nemohol sa hnúť.
Útrp bolesti,
cit cín tavil sa, mrzol, tavil,
zvnútra zavreští,
myšlienky sú hady.
Muž bez pomoci,
triaška a strašné tiché ticho,
maličký muž tu,
akoby sa vypol.
Ránu sa ráči,
potvora pretvára sa v deň,
muž spieva krásy,
život začína sa preň.
Kým kdesi čosi,
v noci voči nemu príde,
mužík bezmocný,
zas vo svojej búde.
Kým čosi znosí,
po západe z hory hrôzy,
muž znesie pocit,
že jeho život dávno skončil.
že jeho život dávno skončil.
že jeho život dávno skončil.
A zas ráno kvitne....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
narazuvzdornaa
3. 3.marca 2011 21:08
,,fien" je fascinujúci tvar
Napíš svoj komentár