Sadla si do zelených kresiel. Bola môj objekt túžby.Práve tam bola tým, čo tvorilo estetický orgazmus môjho dňa. Zvieracím plížením som sa zakrádal od chrbta, aby som sa chvíľu bažil pohľadom na biely chrbát s pigmentovou škvrnou, päť centimetrov nad pravou lopatkou. Tušil som o nej z internetového profilu. Dala mi jasne najavo, že o mne vie. Prudko sa otočila, nohy jej vystrelili smerom na kreslo. Ani som nevedel a už sa mi dívala do očí. Mlčal som, zakrýval červeň ovievaním lacným žurnálom lavicového zmýšľania a so stiahnutými perami a pozdvihnutým obočím som sa nezmohol na slovo. Jej uprený pohľad nevravel – CHCEM ŤA . Nevravel nič. Prázdny tak, až sa chvíľu zdalo, že nemá oči. Neprehovorila. Zdvihnutím z kresla naznačila, že nie je čas na nečinnosť. Celý čas som sa nepohol, kým som inštinktívne prstom nestlačil čarovného nosorožca pod svojim tričkom a tri krát si nezaželal, aby táto chvíľa trvala večne. Netrvala. O päť minút, za mohutných vzdychov súložila s čarovným nosorožcom z kancelárie riaditeľa. S nespravodlivosťou v duši som si sadol k tabuľkám a do klasických štatistických hodnôt som do časti poznámky napísal: „Som kokot“. Kliknutím na uložiť som spečatil svoj zbabelý osud. Jediný kto tabuľky otvorí, je ten čo verí v čarovného nosorožca.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
radiophonic  21. 9. 2010 23:20
Viem, že to asi nebol zámer, ale musel som sa zasmiať. Inak, zelené kreslá liečia.
Napíš svoj komentár