medzi metrom
a mestom.
Lampy boli zatreté nočnou
a
električka pílila mi hlavu.
Akú?
Zaryto tvrdil som -
nemám žiadnu.
Na každom rohu,
mestský černoch
ponúkal moju krv.
Lieči,
a krčia sa z nej prsty.
Vraj dáva silu.
Kamarát
z matraca,
mi šepkal o sprisahaní,
jeho čaj
voňal ako mak.
Zmätený,
prehol som
zábaranu pre bežných,
ryt som ukradol,
a našiel na ňom zrkadlo...
z úst mi trčali ženské nohy,
ale prisahal by som,
že hlavu som nemal.
Cassiopea!
- moje súhvezdie
sa zviezlo
a sľúbilo mi rajskú záhradu.
Za radu,
ako ju nájsť si pýtalo
srdce.
Jedno som mal... nie náhodou,
a stratil som
aj to.
Schránka ostala
a ráno ju odniesol
môj obľúbený zametač.
Ale kam?
Prisahal by som,
že telo som nemal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
na koľajniciach
upcháva
drážky
takmer ako
sneh
akurát
sa
rýchlejšie topí.