Modrá obloha. Kvety čo kvitli. Vietor - tak akurát. Slnko aj voda - správny pomer. Srnky niekde v diaľke určite obhrýzali niečo chutné a zajace sa párili, tak ako sa páriť majú.
Všetko tam bolo.
Vyrieknuté slová, aj nemé výčitky. Vyliaté srdcia, zastavené hrádzami tiel. Dotyky do sýta. Definície vznešených slov, spodinných zvrhlostí.
Všetko tam bolo a nič nechýbalo.
Tak čo?
Keby vtedy Boh, alebo Darwin zase stvoril človeka, asi by to bol najideálnejší deň. Človek by vyzeral inak - podobal by sa možno na delfína, alebo na čokoľvek čo je zlatšie ako mačiatko s obrovskými psími očami.
Keby sa vtedy stalo niečo zlé, určite by sa to nestalo.
Keby to všetko bolo takto.
Nesedela by si na stoličke smerom ku mne, uzavretá do seba. A ja by som nestál čelom k oknu celkom modrý od oblohy. Modrý, krvavý, nakoniec čierny.
Prisahám, nič z toho sa neudialo.
No mávam nekonečný strach
práve z vecí,
čo sa stať nemôžu
a stávajú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
h