prach do očí,
a zuby,
ech škrípali ako staré blomby.
Rozlievali sa
lampáše,
svetlo tieklo
do miest kde ho nepoznali,
boli bolavé.
Kapitán pil rum
a niesol melódiu na perách,
neživú,
ako kurz, čo sa nedal upraviť.
A vietor
knísal človekom
a
nič iné nerozkýval.
Bol to vraj vánok.
Nad ránom
sa čajka ďobla
a vypľula ratolesť.
Miesto oka mala kompas,
miesto ľavej nohy
stredný prst,
rada klamala.
Kapitán stále spieval,
melódia slabla,
mala silu.
Veľryba
tiež čosi vypľula
a
pevnina
boli len moje nohy,
držali sa všetci ich.
A vietor ozaj bol len vánok,
tváre nemali farbu,
kapitán nemal hlas.
Všetci spievali neživú,
knísali sa,
až po ráno,
kedy zase došla čajka.
Vždy klamala.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
chiflada
21. 6.júna 2010 00:06
A..
Napíš svoj komentár