som sa chytil.
Záclona bola prepálená
našími pohľadmi,
a lacnými
rečami z omáčky.
Matrac postele,
sa belel,
v svetle mesiaca.
Tmavý,
aj tak žiaril,
viac ako naše
duše.
V poslednej chvíli,
som cítil...
že to nepoškvrnené
v tebe, vo mne,
sú duše,
ktoré su predsa čiernejšie,
než oblohy tam vyššie.
Prečo?
Ja neviem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
qirqi
1. 2.febuára 2010 14:10
Hm.
Napíš svoj komentár