"Dám ti svoj chceš?"
Venoval som mu pohľad, ale Dero na mňa nereagoval. Vedel o mojej prehanej dobrote a tak sa radšej ďalej triasol, len aby nemusel poberať niečo odomňa. Vo vnútri ma to zamrzelo. Vždy som sa snažil pomôcť a zaistiť všetkým pohodu, ale dnes to nešlo. Rozriaslo aj mňa.
"Keby si vedel ako veľmi..."
Tak sa rozhovorila Sandra.
"Čo ako veľmi?"
To zo mňa vybehlo ineď.
"Ako veľmi neznášame tú tvoju dobrotu... Neznášame, keď pre nás trpíš, keď sa snažíš pre nás žiť. Ty nie si nejaký... Kristus alebo čo. Nechaj to tak, nechaj nás dýchať."
Mlčanie v tej chvíli bolo hučaním a ja som lapal po slovách.
"Si spasiteľ? Si spokojný? Ďakujem."
Mlčanie, hučanie. Stratil som reč, pomaly som strácal aj dych.
"Ale veď... ja len dobre... veď..."
A naničhodný chodník spomalil krok a ja som zmiol ďaleko za Sandrou. Zmizol som ďaleko za sebou. Zmizol som lebo mi vzali cieľ. Cieľ ktorý hnil a vlastne zabudol, že nežijem len ja. Že nežijem len EGO.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
4. 5.mája 2011 16:09
vidím sa.
Napíš svoj komentár