Sa zrútil svet
a slnko,
za ktorým si šla,
ty - obetný baran,
sa rozbehlo na druhú stranu,
nie,
zem sa točí stále rovnako.
Teraz v kŕči nesieš,
držíš telá,
vznešenosť sama,
v tvári pyšná,
aj keď rynie sa krv
z tvojho srdca,
čo nepoznala kyslík.
Dýchaš, myslíš, cítiš,
slzy nechávaš tiecť do seba.
Čo čakala si?
Keď pre lásku,
krátkodobú slabosť srdca,
zaprela si život
čo sa núkal.
NAČO SI MYSLELA Médea!
Iáson,
bojovník, hrdina, nositeľ pevného semena.
NAČO SI MYSLELA Médea!
Mužom nestačí
priniesť slávu,
muž musí trvať.
Pozri roní slzy,
bol tvoj
a teraz do záhuby,
synov svojich aj s ním si odniesla.
Načo si myslela Médea?
Veď tvoje nohy
by venčili zas jeho ruky,
keď v slabosti
by zžierali ho ďaľšie roky,
aj keď sama vieš,
bol z rodu najväčších.
Čo by bol bez teba Médea?
Čo si čakala od muža Medea,
veď chcel len pretrvať.
V sviatočných rúchach
po kachliach,
tie patria kráľom.
Chcel len tak málo.
A ty?
Chcela si lásku?
Chcela si priveľa,
od muža čo prelieval krv
a milovať dokázal meč a moc.
A čo ti ostalo Médea?
deravé srdce, skonaná pomsta,
a
poznámka o krutosti mýtov na strane 68.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
26. 10.októbra 2010 20:53
ó
Napíš svoj komentár