Segismundo sa o pôvod svojho mena zaujímal až od chvíle, kedy mu Jožo Smížik na ihrisku niekoľko krát zopakoval, že jeho otec hovoril, že Segismundo nie je Poľské meno. Že by to bolo, ako keby Jožovi dali meno Džou, alebo Chuan. Segismundo sa na Joža zamračil, no mračil sa vtedy na svojich rodičov, ktorí mu o mene čo to zatajili. Nebol vtedy šťastný Segismundo, a tak doma toľko domŕzal, až mu otec vyzradil, že meno dostal po postave zo španielskeho seriálu o stratenej cti a úteku za hranice. Segismundovi otec prirodzene nepovedal, že útekom sa za hranice sa myslí za hranice morálky, no Segismunda by asi neuspokojil ani tým. Pred ostatnými si ľahko vymyslel historku o španielskom rytierovi, ktorý na koni došiel až do Poľska, aby tam ukradol čarovnú broskyňu. Tam mu počarila krásna princezná, a tak žili spolu šťastne až do smrti aj s tou broskyňou. Segismundovi nikto neveril a všetci tvrdili, že ho rodičia oklamali. Segismundo vedel, že pravdu nemajú a tak sa na ostatných ani nehneval, ani nemračil a tak sa na ostatných usmieval.
Segismundo neskôr vyrástol. V tej dobe sa už predstavoval Mundo, lebo to meno sa mu zdalo ešte celkom blízke Segismundovi, a ešte nie dosť ďaleké od poľských mien, ako si ich predstavoval. Keďže sa zľakol, že dosť Poľské nie je ani priezvisko Sienkiewicz, zmenil ho na jednoduchšie Kijevič. Tak sa mu sem tam prihodila otázka či nie je z Ukrajiny, lebo má také priezvisko aj črty. Mundo si dlho zvykal na nové meno. Často sa na volanie neobracal a často mysleli si o ňom, že je nahluchlý. Keď doktorovi neskôr vysvetľoval toto veľké nedorozumenie, Doktor ešte pred odchodom, pre úplnú istotu na Munda Kijeviča kričal.
Veľa času prebehlo cez Mundove prsty len tak, rovnako veľa malých príbehov zachoval si Mundo v hlave. Ani sa nikdy nikde nestrkal, ani nikdy neodmietal šancu, ani tú šnacu nikdy na plno nevyužil. Taký bol Mundo. Taký aj ostal, aj keď si vymenil meno, aj keď od osemnástich 12 zím odhrabával sneh a vždy sa pri tom usmieval. Vždy v hlave niesol svoj sen o trasúcom sa vzduchu, o rytierskom pôvod,e o tom, že keď všetok sneh odprace isto mu naschvál navalí ďalší, tak ako to má rád.
Len na jedno si zapamätal Mundo v hlave naveky. To, čo mu povedal starý Imrich, keď začínal robiť cukrárni u ľadového medveďa: „Vieš Mundo. Život, to sú tieto zmrzlinové poháre. Tento červený môj a tento hnedý tvoj. Krásne vyzerajú a budú aj dobre chutiť, kým sa neroztopia. Keď sa roztopia, tak po nich nikto neštekne. Bude to magľajz, kaša, vyfučaná vzducholoď, a chuť pohárov nebude mať s pôvodnou nič spoločné. Tak s nimi prosím ťa páľ kam máš, lebo ten to uvidíš názorne na sebe!“
Nechápal to ešte vtedy Mundo, ale dobre vedel, že takúto múdrosť si zapamätá naveky. Bol presvedčený, že dnes človeku málokto niečo vysvetlí, a ešte menej odovzdá dobrú radu. Mlčal vtedy a niesol poháre tam kam mal, tam kam mal ich položil a veľa sa usmieval v také dni Mundo.
Mundo vyrástol späť do Segismunda a sedával, kde predtým klopýtal v baťovkách. Tu videl svet taký aký chcel. V prúde rieky videl čas a v štrku čo sa mu tratil medzi prstami, čiastočky zdržaných spomienok. Videl v čajkách mihotať sa živý život, vo vranách prchké chmúrne dni. Hučanie vody, bola pumpujúca krv, slnko bolo nemý chlapík s ktorým sa dá dobre porozprávať. A každá vlnka čo dorazila na breh bola myšlienka. Tam chodil Segismundo po svoj zmrzlinový pohár.
Tak sa mu pohár nikdy roztopiť nemohol.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
8. 4.apríla 2011 18:15
Napíš svoj komentár