najtichší,
pod lavicou skrýval komiksy
a robil na nás ksichty,
keď sa nik nedíval.
A raz ti váhou kladiva,
starší,
naznačil kam patríš.
Všetci sme mlčali,
medzi zubami
spala spravodlivosť,
tú sme cedili,
nech nikto nevidí...
A predsa som ti to za tie ksichty
želal! Aj vtedy, dnes, aj včera.
Došlo mi zle zo samého seba,
došlo mi zle z tej ľútosti ktorú
som cítil. Veď tá bola posledné
čo si potreboval, bieda, trieda.
A keď si o dva týždne prestupoval
na inú školu, doniesol mi komix,
povedal, že sa najviac bojíš,
že ťa budú ľutovať, tiež som ti jednu
vrazil. A vyrazené zuby boli pravdou,
ktorú som mal na jazyku dávno,
ty si sa smial a moje ja sa chvelo,
jasné bolo len jediné.
Že sa ti odchádzalo ľahšie,
keby som to neurobil.
Bol si najvyšší z triedy,
po tebe ja,
komix čo si mi dal,
a zopár ľudí, čo ma zvykne ľutovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár