Viola mirabilis,
ty mi krivdíš,
ak povieš,
že na teba nemyslím,
PLNÉ SNY!
V každej voľnej chvíli,
ach Vióla,
skladám basne k tvojim nohám,
ódy, chválospevy,
ocitám sa občas nemý,
keď vyčerpám svoj závoj slov.
Viola,
si mojou zvodkyňou!
Tak sa ti prikrádam pod balkón,
výjdi von,
želám si,
výjdi von
a venuj mi len jeden pohľad.
Nechce sa ti?
no tak z okna!
Ty Viola,
môžeš veľa,
nechceš nič.
Pozrel som do jej sivých očí,
nejavila žiadny záujem, mlčala.
Len občas pootvorila ústa, a
položila na ne vreckovku,
jemne vzdychla, celá stíchla.
A ja som jej recitoval tieto verše,
a ona sa ani nepohla... servírovala čaj,
príjemne zelený, s nádychom Číny
a vôbec ju nevyuršovali rýmy
a vôbec som pre ňu neexistoval.
A takto sme prežili mnoho zím,
až kým neodišla na juh zbierať
slnečné lúče. Vždy bola tak bledá.
Odvtedy nič.
Ty si zmizla Viola
a ja?
čo ja?
všetko som písal pre teba,
bez teba vôbec nie som.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár