ako šli oblačné pásy
a psy
na lúke v jame nechávali pachy,
prešiel čas,
bol ako ja.
roztržito
menil prúdy vetra,
fúkal,
sedel vedľa Metra,
potom musel ísť.
Hmyz,
nalietaval
do sietí okien panelákov,
to bol zákon
a slnko,
vajce rozbité o kraj veľkej dosky,
žĺtko von, celkom sa vymazalo,
už musel ísť.
nočný vzduch
vždy roztočil vlkhú hlavu,
v hlave vzadu
hodiny,
čas, už choď,
a šiel.
pripomínal mňa,
tiež bol nijaký
aj vtedy keď všetci plní, úplní,
tváre v tvare u,
či kričali.
pamätám si bociany,
dva veľké bociany,
ktoré si nikto nevšimol,
a nikto nemohol z ich hniezda kradnúť vajce.
slnko, čo svietiť môže iba deň.
a keď som im toto povedal
nikto sa nezasmial
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár