ja jediná
a tá bohyňa čo vo mne rástla tak dlho...
smejem sa do nebies, smejem sa tebe Léto.
Bolo ich štrnásť,
rad za radom šípom zhasínala som pôvaby očí,
mäkké slzy utierala do čepele noža,
a vytierala zbytky mastného ja.
Pre svoj smiech neverím,
nik z nich ma nespoznal.
Tebe som sa smiala Léto!
bolo ich štrnásť,
kypeli životom,
zvuk mladých tiel uctieval Orfea,
ja matka tiel...
z jedného lona hneď štrnásť.
Dojná krava,
vyprahnutá vlčica,
zcicaná mladými,
chcela som späť svoj život...
tak som sa modlila Léto
a bola som smädná Léto,
sama ako Léto sa rozhodla rozčeriť osud.
Kde sú?
Léto, tak kde sú.
Som kameň
a zosuv –
tie slzy mi nezaprie nik.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
27. 9.sept. 2011 22:51
mne sa tak páčia tie tvoje božské...
Napíš svoj komentár