Ratsanares: Ohamán

Konáre sa zatriasli a v pralese nastalo hrobové ticho. Z mäkkého vankúša, ako prezývali tento strom zvieratá vďaka jeho veľkým vodnatým listom, sa skĺzlo akési zviera. Bol to kráľ všetkého živého, orangutan Ohamán. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby Ohamán rovnako ako každý z jeho predkov nezložil sľub, že z mäkkého vankúša nikdy na zem nezlezie, že bude svoju ríšu riadiť z neohrozenej pozície toho najmäkšieho listu. Ohamán len veľmi opatrne skúšal pevnú pôdu pod nohami a sám sebe sa hneď posťažoval: „Predkovia moji drahí! Čoho sme sa to dožili. My, Kráľ Ohamán, zliezame na tvrdú zem, au to bolí, aby sme zistili čo si naša spoločnosť myslí. Nedoniesli nám už tri dni čerstvej správy a tak sme už celkom zvedaví, čo sa tu, na povrchu zverskom, vlastne deje.“ A tak Kráľ Ohamán opatrne vykročil hľadať odpoveď.

Na konári neďaleko Mäkkého vankúša pospevovala v tom čase pinka. Rozťahovala svoje farebné krídla a pritom sa otáčala sa smerom k slnku. Každé pierko, ktoré sa jej v krídlach nepáčilo neľútostne vytrhla a nahradila iným, ktoré bolo pri ňom najbližšie. Takto to pinka Panili robila každý deň. Dnes možno o čosi radostnejšie, pretože len nedávno skončilo sa v pralese obdobie dažďov a ona mohla opäť vystavovať svoje pierka v plnej kráse, miesto toho aby sa zmoknutá skrývala po dutinách. Ako tak šuchorila jedno pierko za druhým zastavil sa pri nej Ohamán. „Čo si ty za potvoru?“ spýtal sa ťažkopádne. „Potvoru? Potvora vravíš? Som pinka, najkrajšia v lese a so žobrákmi ako ty sa nebavím.... odíď.“ Pinka začala opäť naťahovať krídla, šuchoriť perie a spievať ešte silnejšie ako predtým. „Ty jedna! Ja som Kráľ Ohamán!“ zvolal a napol svoju mocnú opičiu hruď ako sa len dalo. Panili okamžite vyletela ponad konár a začala splašene poletovať okolo Ohamánovej hlavy. Piskľavou rečou spustila. „Ty nie si Kráľ Ohamán. Ty nie si kráľ... Kráľ sedí na mäkkom strome a nikdy neschádza dole medzi svojich poddaných. Nikdy si už nevezmeš do úst meno kráľa.“ Pinka sa spustila priamo na hlavu Ohamána a malým zobáčikom mocne ďobla do jeho hlavy. Ten sa vyľakane hodil na zem a začal zúfalo prosíkať: „Dosť, dosť, dosť! Ja som kráľ Kráľ Ohamán... nechaj ma. Som tvoj panovník... čo nevidíš tu vznešenosť? Čo nevidíš tú moc?“ „Ohamána nevidel nikto okrem vyvolených, Ohamán by k sebe nikdy nepustil nikoho cudzieho. Ohamán je môj kráľ a ty si obyčajný žobrák! Fuj. Si klamár a podvodník.“ Pinka zakvílila, zdvihla sa vysoko k oblohe a ufrngla preč.

Ohamán ostal ohrdnutý a sklamaný . Sadol si na konár na ktorom Panili spievala a pozeral sa na svoje ruky. „Ja že nie som kráľ? Tie vznešené dlane! Zaslepená potvora. Ešte že je už preč.“ Ale Ohamán sa ani nenazdal a Panili bola naspäť aj s početným zástupom zvierat. Boli tu kone, tigre, jaštery aj žaby. Boli tu rôzne iné vtáky, vačnatce a myši. Bolo tu takmer všetkého živé čo sa v lese nachádzalo. „Ktorý to je?“ „To je on?“ „Kde je?“ „Vidíte niekto niečo?“ Zvieratá sa prekrikovali jedno cez druhé, až kým Panili nezakričala: „TAM JE!“. Všetci sa rozbehli smerom k Ohamánovi. Ten sa mrštne zdvihol na konár a všetkým sa uklonil. „Milí moji poddaní. Na túto chvíľu ste isto v hojnom počte čakali celé roky. My, Kráľ Ohamán vás chceme všetkých pozdraviť!“ V lese sa v tej chvíli spustil ruch, ktorý vraj bolo počuť až na veľkú púšť a možno ešte ďalej. Zvieratá začali naraz kňučať, vrčať, húkať, sŕkať, jačať, mékať, múkať, kŕkať a všetko čo ešte zvieratá dokážu. Ohamán si zakryl uši, spadol z konára a než si stihol uvedomiť čo sa deje, niesol ho už niektorí z tigrov vo svojej tlame. „Za kráľom s ním! Za kráľom!“ kričali zvieratá a niesli Ohamána priamo k Mäkkému vankúšu.

Keď sa zvieratá zoradili pod stromom najväčšie zo zvierat, veľký medveď, zdvihol sa na zadné a zvolal: „Vyzývam ťa Ohamán! Vyzývam ťa v mene zvierat. Zostúp sem dolu na zem, tvoj národ ti bude spievať. Uctiť si ťa chceme hneď celou svojou láskou, zároveň ti odovzdať zradcu mimo zákon. Vydával sa za teba, za Vás nášho Kráľa. Zostúp sem dolu na zem, zbav nás toho ľahtikára.“ Medveď zmĺkol, no zhora sa neozvalo nič. Medveď sa nadýchol a ešte silnejším hlasom do koruny stromov zaručal celkom rovnaké slová ako predtým. Vtedy prehovoril Ohamán: „Ja som vám to vravel. My sme Kráľ Ohamán. Ja som váš kráľ! Jediný kráľ, ktorého môžte uctievať.“ Medveď zareval na Ohamána a opäť sa zahľadel do veľkej koruny: „Vyzývam Vás Kráľ náš. Príďte potrestať naničhodníka osobne, čo keď bez Vás trestu unikne. Klamár, podliak, vagabund! Nech zhynie veď chce to ľud.“ Na Mäkkom vankúši sa nepohol ani lístoček a dolu u zvierat nastalo hrobové ticho. Po chvíli opäť prehovoril Ohamán. „Som kráľ. Kráľ Ohamán. Potomok všetkých kráľov. Jediný vládca divočiny.“ Všetky zvieratá sa naraz rozosmiali. „Ty? Ty a kráľ? Žobrák. Áno žobrák a trhan si. Keby si bol kráľ už dávno prídeš dolu medzi nás a povieš nám čo s tebou máme robiť. Ty nie si kráľ. Kráľ je na svojom strome a mlčí. Vždy tak mlčí a ty sa mu isto bridíš! Kráľ je hore, díva sa a ty mu nestojíš ani za to aby prehovoril. Ale neboj sa. Vôbec sa neboj. Pred trestom neunikneš...“ „Zvieratá,“ prehovoril opäť medveď „nech teda zhynie pod vašimi labami, ťapkami, nohami i kopytami!“ „NECH ZHYNIE!“ „ Áno. NECH ZHYNIE A NECH ŽIJE NÁŠ KRÁĽ!“ „NECH VEČNE ŽIJE KRÁĽ OHAMÁN!“

Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

Ohamán

Komenty k blogu

Horúce!