Traja ľudia. Ja sám a poznámky a oni dvaja. Priatelia, pomyslím si. Došli spolu jesť a rozobrať, čo život. Spolužiaci, zisťujem. Žena, muž. Dievča, chlapec. Papule, ako zisťujem. Len papule.
„Nikdy som našťastie nemusel postávať pri lavičke a len tak tam fajčiť.“
„Ešte že som od malička čítala inak by som si ani nemohla povedať, že som človek“
Popíjam pivo. Snažím sa sústrediť na svoje papiere. Chvejem sa. Sú ticho a cítim, že nie je čo povedať. Bolí ma to za nich. Papule jedny.
„Keď idem zo Sylviou po 20tich minútach si nemáme čo povedať.“
„Áno Sylvia je nejaká divná, sa vraj dostala na školu podvodom... ja ju neznášam je to piča“
Popíjam pivo. Snažím sa ich prehlušiť. Motor myšlienok hučí. Nestačí to. Je to slabé.
„Ten Martin je tiež divný..... bože úplne ho nechápem“
„Prečo šak ten je v pohode“
„No jasné oproti Belákovej je úplne v pohode.... ona je úplná chudera“
Rozhovor. Hovno. Prázdnota. Komentár. Riť. Kde to som? To pivo stráca chuť. Ticho a zas ten tlak. Prečo sa proste nezoberú a nejdú niečo robiť? Prečo sa tak nútia.
„To bol môj sen táto škola, som vždy po tom túžila... nechápem čo všetci hovoria že to bolo ťažké“
„Ja neviem jak som sa tam dostal, to musela byť náhoda... ale inak ako úplne nechápem zo seba“
„Haha a Sylvia si určite zaplatila alebo čo...“
„Neznášam keď všetci mlčia, keď sa máme vyjadriť... ja vždy musím niečo povedať“
Zdvíham sa. Neplatím. Nemusím. Poznajú ma. Vedia že donesiem. Papule ma pozorujú. Cítim zo seba papuľu. .
Prichádzam do školy. Iná papuľa sa vyjadruje a grcia do vzduchu omáčku.
„Ja sa vždy musím vyjadriť... niečo musím povedať“
Uvedomujem si že je to moja papuľa.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár