musím počúvať,
náreky a úľaky
piesčiteho tela.
Medzi rukami
teba
som sa presypal,
a mačky do mňa
nakálali jedna radosť.
Nečistý,
ako svedomie.
Poobede formičkami
skúšajú venovať mi tvar.
Márne,
vraj
na toto je škoda síl.
Radšej sklo.
Tak mliečne,
že neuvidíš nič.
Potom preženú
cez telo
vodu,
zachytí
všetkú špinu sveta.
Pokúsi sa lietať,
rozsype sa,
a vietor,
každé zrnko
inam.
Stratiť sa,
mám radšej
ako ostať nenájdený zase,
v miestach ktoré poznám.
Poďte a cíťte
moje stopy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár