k vyvalenej skale,
uprostred
zelenou poliatych
nafúkaných hrbov,
sa celkom
akoby neisto,
zastavím,
a hľadím späť.
Posledné slnečné
áno,
sa snaží prilákať moju pozornosť,
a vtáci frngavo,
hlasno
a s istotou,
hája svoj hrad.
Kamenná podložka
núti mi nohy,
vyzliekať ospalú
bezstopnosť stráne,
a hľadať
vrch.
Listy a skrútené vetvy,
dotykom tváre
hlásia ma lesu,
si tu,
tak poď.
Pomalá voda,
čo odteká z dažďa,
ovlaží dlane aj
zúfaly zmysel,
a ja sa poberám,
tou cestou preč.
Za chrbtom nechávam
živé aj krásne,
plné aj farebné,
pestré aj skryté.
Ostávam nevedomý
a hluchý,
na hrane ostrej,
kopec
a
svet.
Slnko už nevolá,
pre dnešok ušlo,
vtáci sa nesnažia,
voda len znie,
a ja som odrazom,
toho čo bolo,
čo dal mi vtedy,
nenájdený vrch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár