kríky drapáky,
telo do mláky,
blatu sa túliť.
v náväznosti na moje spoločenské postavenie
bol exces braný ako celkom logická snaha
vypustiť paru.
neďaleko hral starec na gitaru a poznal len
dva falošné tóny. Starec nebol iba oný...
bol to veštec, čo vždy všetko vedel lepšie.
chcel som mu pokladať rôzne otázky,
on dištancoval sa hneď od lásky,
tú vraj nemá v repertoári,
certifikát sa spraviť nedarí,
ale že život, ten mi rozlúšti,
len čo mu v húšti zašuštím
príslušným zvukom bankovky.
ako zviera sa zmietať,
od zimy po koniec leta,
váľať sa, o stromy trieť sa
ako divé svine vedia.
vzhľadom na svoje spoločenské postavenie som logicky odmietal prijať akékoľvek myšlienky starého muža s gitarou
a jeho dvoch éterických priateľov,
ktorý zjavne mali dosť.
Drzosť nad drzosť a moja nevýslovná zlosť,
zažiadal som si,
ha!,
späť svoj finančný vklad.
A vtedy si v uvedomení,
že sa môj osud naplní,
zahryzol ťarbavo do pery.
Tí jeho zdatní éteri,
o hlavu kľučku od dverí,
poskytli mi plus grátis,
"veď nám to možno raz vrátiš!".
Nemal som nič,
keď som sa prebudil,
len zvláštne točáky
a splín,
obďaleč čakali tepláky,
za nimi vyrastal les.
veštec mi chýbal,
bol preč.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár