Karol sa divil. Divil sa že je to stále také... také mysteriózne. Ešte aj dnes, v roku 2011 ho desí pohľad na Torpédo 2000. Ľudia sa točili v rytme diska devedesiatych, oči im gánili a niektorí neváhali kričať. Všetko sa rýchlo točilo, rýchlo sa točilo pivo pri stánkoch a rýchlo sa točil Jožo. Nevedel sa vynadívať, nevedel si pomôcť, ale farby v ňom rýpali svoje.
Bol som vtedy Kleist a potom som bol diskoguľa. Točiace sa čudo z lokál diskotéky, tvrdá lepkavá podlaha, poldecák do poli vráteny, parostroj a penostroj, polámaná stolička, vyhučaná barmanka.
Erik trsal. Vládal stále menej a menej, ale nedal sa zahanbiť. Nie nadarmo o ňom hovorili vždy len v tanečných superlatívoch. Vždy dupal do posledného dychu, vždy až na dno možností a neváhal pri tom použiť ľahké zbrane. Kotvičník, kakao, čili a do toho vodka, vodka, vodka, vodka. Energia akú nepoznal nik. Ľudia sa mihali rýchlo, on sa mihal rýchlo a hlboko vo vnútri sa smial. Smial sa lebo mal pocit, že práve rozvibrovali celý svet. Tá diskoguľa prosto raz musela prasknúť.
Bol som vtedy a potom som bol. Moje tiché malé miesto. Moje malé tiché miesto. Moje miesto. Nik to tu nepoznal, aspoň nie vtedy keď ja. Nik o tom nevedel, alebo som ja nevedel o tom, že o tom niekto vie. Nevedel som tu vždy nič. Nič som tu nikdy nevidel. Nikto tu pre mňa nebol, nebol som tu pre nikoho.
Stano uvažoval. Uvažoval a možno závidel. Kládol si otázky či to môže všetko bez neho... Život bez seba si nevedel predstaviť. Čo ľudia robia keď ich nevidí? Zasmial sa. Ľudia isto stoja, lebo bezo mňa sa nič nepohne. Čas sa stratí a ľudia sa stratia v ňom. Chichúňal sa dlho, kým mu vlhký chlad nezobral všetok letný dych.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Iné je, keby si nebol a potom by si bol. A to len tak.