Menila sa mi pred očami denne aj osem krát a ja som jej ani raz nedokázal povedať. "Stop! Zastav! Odznova a inak!". Nie. Len som zvedavo pozoroval jej mramorové čelo na ktorom sa nikdy nezjavila ani kvapka potu a utieral to svoje rybie, ktoré bolo zamastené, vlhké a vrásčito unavené.
Vravela mi, že som tuleň a ja som sa hlúpo usmieval a rozhŕňal si z tváre vlasy, ktoré boli každým dňom viac cudzie. Ona mi ich vždy do tváre vrátila s tvrdením, že som tak sexi. Vravievala to najmä vtedy, keď chvíľkovo na mojich tuleních predkov zabudla.
V ľahkých letných nohaviciach mi uprostred Novembra vliezla do bytu a kričala, že potrebuje perinu a teplo. Najprv kričala, neskôr ziapala a driapala okolo seba ako rozzúrené mača vychované tigrami. Nebolo mi jej ľúto, ale bolo mi ľúto seba. Perinu som jej dal a teplo si pýtala odo mňa. V ten deň som zase umrel.
Vždy keď ma vyhnala a ja som sa po chvíli priplazil späť k jej kalnému pohľadu, myslel som len na to ako újsť. Svojho tuleňa mala uloveného, oči sa jej smiali a vlasy mi natrvalo vofúkla do tváre.
"Keď ma teraz opustíš..." mramorové čelo, mramorový úsmev, mramorové srdce.
Chlad sa k nám nasťahoval aj v auguste. Pod perinou teplo nikdy nebolo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
althinka
7. 11.novembra 2011 18:26
z toho bolo zima aj mne .. a smutno
Napíš svoj komentár