Nehľadám odpoveď na konkrétne otázky. Nehľadám ani pravdu, dokonca som niekedy presvedčený, že všeobecná pravda, je len akási nebeská utópia, ktorú by neuznával ani Boh. Som človek ktorý je na svojom mieste a hľadá svoj roh ktorý by očural keby mal na mále. Hľadá svoj obraz do ktorého by sa skryl keby mal potrebu. Hľadá seba, aj keď má na seba vek. Hľadá niečo viac, čo by ho dokonalo pohltilo a nepustilo nikam. Hľadám len málo. Skôr čakám čo nájdem.
No teraz mám potrebu sa sťažovať. Mám potrebu sa sťažovať na umelosť, ktorá kumulovaná, dnes núti človeka k bárbinovským sklonom. Nevravím o obliekaní, správaní, či nejakej hlbokej podstate. Vravím o vnímaní.
Dnes som mal možnosť len tak chvíľu bez povinností, účelov, práce, nutkaní, či bez čaju o piatej sedieť a čumieť a čosi sa vo mne vyvalilo. Bol som to JA. Len tak, som sa zrazu ozval z hlbokého vnútra pochybností, sebavedomia, strojenia, kriku, či hlbokých osobných ustanovizní. Vyliezol som zo seba a začal som sa udierať po hlave.
SI TĹK, TĹK, TĹK. Sedíš si na riti a príjmaš signály, vnímaš okolie, vnímaš večerné správy, vnímaš Dunaj, vnímaš veľa a potom píšeš tie splašené básne. Myslíš, že robíš toľko správnych vecí len aby si sa našiel. Robíš toľko správnych vecí, len aby si bol to čo chceš a zrazu... zabudneš nie na seba, ale na všetko čo má akúkoľvek dôležitosť. Zabudneš na to obyčajné vnímanie vecí. Zabudneš na bežné a veríš, že tvoj život musí byť sopka, lavína, alebo niečo čo je minimálne rovnako rizikové.
Umelé vnímanie ma pohltilo, priznávam. Začal som sa na všetky veci dívať inak, začal som veriť, že to čo robím má nekonečnú váhu a začal som veriť v seba. Správné. Ale.
Byť tu, znamená niesť zodpovednosť. Zodpovednosť za vnímanie. Zodpovednosť za to čo bude následovať. Akonáhle odmietnem, odmietne niekto iný, trend sa môže zmeniť na trosku.
A ja? CHCEM MENIŤ. MOŽNOSTI! Využívať.
V krabici,
dopisy.
Píšeš:
Ahoj,
do hrude
ma pichol človek.
Vek osemnásť celá päť
a možno ňjáke drobné.
Bodol ma,
mal v pravej ruke STV
a v ľavej WC.
A teraz veci netemné,
vidím temne.
A celý čas šepoty:
Len pozoruj, píš.
Ja chcem vstať a hovoriť,
byť rovnaké nič.
Možnosti sú.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
chiflada
2. 7.júla 2010 00:56
uvažovala som dlho čo k tomu, pretože som k tomu niečo chcela. Je to iné. ale to ty vieš. a potom som si povedala že je jedno čo napíšem, lebo hádam pochopíš čo som tým chcela povedať.
2
ha, ale naozaj mi mi to pripomenulo sartrove slová o zodpovednosti. možno inštinktívne.
Napíš svoj komentár