Pod Jelenskou skalou bolo husto. Vľavo sa zabávali deti, po ceste sa valil dav a priamo tu, v mieste jediného tieňa, stálo asi dvadsať turistov. Ja som bol ešte taký malý, že som najvyššiemu dovidel sotva po vrecko. Slnko si vybavovalo účty s posledným zbytkom vlhkosti a ja som myslel na mesto. Cítil som sa vtedy ako v namáganej päťke, ktorou chodím k babke do Rače, len s tým rozdielom, že tu som sem tam zacítil závan čerstvého vzduchu. Vzduch bol nasiaknutý sladkosťou kvetov a včelím bzukotom, ktorý hlasnosťou konkuroval rytmickému brumendu niektorých turistov. Desiatujúci dav sa postupne začal rozlievať po lúke, opúšťal tieň, osmeloval sa vystavovať svoju kožu prudkému predobednému slnku. Bolo to zvláštne.
Neďaleko v mravenisku sa podobne rozptyľovali mravce, a predsa bolo v tomto ľudskom zoskupení čosi celkom iné. Ľudia akoby jeden druhého nevideli. Rovnaký priestor, rovnaké podmienky, rovnaká formácia. Komunikačné schopnosti vyvinuté na úrovni, ale chémia žiadna a žiadne obtieranie. Žiadne odovzdávanie informácii, len bublina samoty okolo každého prežúvajúceho-neprežúvajúceho jedinca.

Spýtal som sa vtedy mamy: "Čo sa deje?", a dostal som stručnú odpoveď: "Nič!" Takmer ako vždy.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár