Najlepšie na tom, že ja som sa nikoho nič nepýtala....
Bola jedna...tak povediac obyčajná sobota..práca na dome, v zahrade a samozrejme k tomu patrila aj únava. S našimi sme sa zastavili v Držku na kofču. Bol tam aj ON, ale nevšímala som si ho. Potom sme šli domov, teda do sestrinej garzonky, dokým my dostaváme dom. Po ceste sme sa bláznili..ako vždy.. proste sme haluzuli.
Mali sme dobrý vzťah, priam výborný. Nielen ako sestry, ale aj ako naj kamošky. Pokým neodišla do Plzne. Ale nevedela som, že ľudia sa až tak menia.
Prišli sme do bytu a ja po namáhavom dni, šla som sa osprchovať a tešila som sa už len na postel.
Vyšla som z vane, sestra sedela na posteli ... že spravila čaj. Povedala som si, nie je na tom nič neobvyklé. Je len ochotná. Lenže až potom som pochopila čo stálo za jej ochotou.
Vypila som čaj, a ustlala som si postel, že do nej konečne padnem. Vtom sestra sa spýtala tichým hlasom: "Ty už ideš spať?"
Už po tejto otázke som vedela, že sa niečo deje. A ďaľšia veta, ktorú vyslovila za tým ma vtom len utvrdila. "Nejdeme si poplakať? Je taký čac na plakanie." Prisadla som si na postel a vedela, že to bude trochu dlhšia noc ako som si myslela.
Hovorím jej: "Trápi ťa niečo?" Bolo mi to zvlášne, nevidela som na nej, že by ju niečo trápilo. Vždy totiž viem, či ju niečo trápi alebo nie. Ale tentoraz som sa asi zmýlila, pomyslela som si.
Otázky som kládla väčšinou ja.
"Chcem ísť naspäť do Česka. Neviem, čo sa so mnou deje, ale ubližujem tu len ľudom." vyslovila zo sklopenou hlavou a napila sa zo šálky, kde mala už studený čaj.
"Prečo, akým ľudom?" nechápala som.
Pozrela sa na mňa a znovu sklopila zrak.
"Nemôžem ti to povedať."
Po tejto vete som už začala tušiť, že ten komu ublížila je niekto môj blízky alebo dokonca ja. Čo som si nejak nepripúšťala.
Ale ako tak pozerala na ten stále studenejší čaj, tak som začala chápať o kom o čom to asi bude. Tak mi nič neostávalo len sa pýtať.
Začala som najprv len tak zbežne. Ale potom mi to už nedalo.
"Je to niečo z Držka?" pozeram na ňu uprene.
"Áno." Túto jednoslovnú odpoveď vyslovila a ani nemrkla okom.
"Má to niečo spoločné z Dodim?" pri tejto otázke sa mi začalo zahmlievať pred očami. Bála som sa odpovedi.
Zas odpovedala len jednoslovnou vetou. "Áno."
"Ćo sa stalo?" spýtala som sa zo slzami v očiach, ale na hlase som mala sebaistý tón. Začala ma táto konverzácia zaujímať. Predsa sa to týkalo mňa a muža, ktorého som veľmi ľúbila. Kým neprišla ONA.
Povedala mi: "Boli sme piť a prechádzali sme sa vonku a potom ..."
Hlbokým nádychom som sa nadýchla a spýtala: "A potom?"
" ... a potom sme sa začali bozkávať, šli sme ku mne, potom k nemu."
Tak toto som už predýchať nedokázala. Do očí mi vtom momente vhríkli slzy a môj hlas sa začal triasť. Mala som asi šťastie, že som sedela, pretože by sa mi asi podlomili kolená. Tušila som, čo sa mohlo udiať, ale neviem ani odkial som nabrala sily a pýtala som sa ďalej.
"Kedy to bolo?" opýtala som sa hľadiac na ňu.
"Keď si bola u Lenky na Lóte." zdvihla ku mne zrak.
"A kedy to presne bolo?" spýtala som sa, pretože som bola tam dva krát.
Ona na to povedala, sčím som nerátala, pretože o Dodim sa vyjadrovala typu: "Ako sa ti taký môže páčiť. Veď ako vyzerá. No hnus, fuj. Ja by som vôbec s takým nemohla mať nič, pretože mne sa páčia štíhli chlapi. A on má dáke brucho." No a na tú otázku mi odpovedala: "Nebolo to raz, bolo to dvakrát, keď si tam bola."
Chcela som odísť z izby, ale jediná vedľajšia miestosť bol záchod.
Ale nedalo mi to, aj ked odpoveď som vedela, spýtala som sa: "Aj ste spolu spali?"
Sklonila hlavu, chvíľu bolo ticho a potom povedala: "Áno."
Vstala som s postele a šla na záchod. Sedela som na záchode asi 2 hodiny a plakala. Ale potichu, aby ma nepočula. Síce neviem prečo by nemala počuť môj plač, keď ona zaň mohla.
Viem, je to aj jeho vina, ale ona bola moja sestra, vedela že ho ľúbim, vedela že aj on mňa, i keď to tak potom už nevyzeralo. A tiež dobre vedela, že mi týmto ublíži. Tak prečo???????? Veď to je moja jediná sestra. Od nej som to najmenej čakala........ Tieto myšlienky mi behali po rozume stále. Nemala som tam servítky, tak som žmolila toaletný papier, ktorý tam bol zavesení. Priala som si aby to bol len sen. Ale nebol. Ukludnila som sa, opláchla a keďže ma čakal dosť perný deň, povedala som si, že idem spať, čo som vedela, že bude nemožné zaspať. Vyšla som zo záchoda, ona ešte stále sedela na posteli a pozerala do pohára, kde už čaj nebol.
Sadla som si na vedľajšiu posteľ, zobrala paplón a lahla si. Len čo som si lahla, predstavovala som si ich spolu. Bolo mi vážne zle.
Prišla ku mne, sadla si na posteľ a nič nepovedala. Len začala plakať. V tom som si sadla a pozerala na ňu. Že teraz je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Zdvihla tvár, utrela si slzy a objala ma. Zašomrala len: "Prepáč." Rozplakala som sa.
Potom som si utrela slzy a povedala som: "Poďme už spať."
Ona len pozerala na mňa. Vyzerala, že ju to mrzí, a kedže je to moja jediná sestra a veľmi som ju lúbila, povedala som si, že jej po čase odpustím, ale aj tak nezabudnem.
Ráno bolo kruté. Pretože to dúfanie, že je to sen prebudilo pozretie do zrkadla na moja napuchnuté oči. Celú noc som totiž plakala a ani oka nezažmúrila.
Ráno sa správala, ako by sa nič nestalo.
Keď sme konečne prišli už domov, k našim, mama hneď zbadala, že sa mi niečo stalo. Zrazu som nebola "vyškerená" , ako to ona zvykla vravievať. Už som nebola vysmiata ako slniečko. Z očí mi bolo vidieť prázdnosť, chlad. Ústa sa mi nijak nevedeli pokryviť, na to už vôbec nie na úsmev.
Spýtala sa: "Čo sa stalo?"
Len som povedala: "Nič."
Zastavila ma a povedala, že nech jej to poviem. Musela som, musela som sa proste z niekým podeliť o moje pocity. A rozplakala som sa. Povedala som to všetko a mama len tak pozerala.
Zrazu prišla sestra, že ona už ide do Česka, že čo si mi o sebe myslíme a ona všetko počula. Vždy bola taká. Mne spôsobila bolesť a ona sa urazila.
Potom mi vypisovala, že sa do neho zalúbila, čo nebola pravda. Pretože v tom Česku ju čakal jej priateľ..... podotýkam už ďalší. Pretože sem prišla na dva týždne dovolenku, lenže tu mala už niekoho a on sa dozvedel, že niekoho tam má a nechal ju. A bola z toho asi na vetvy tak mi ešte dodala k tomuto všetkému, keď som sa jej spýtala prečo to vlastne urobila: "Vieš nie som zvyknutá byť sama a z Robom sme sa rozišli. .... a.... ."
A ďalej sa mi ju už nechcelo počúvať. Zrazu som si zosadila ružové okuliare a svet zosivel.
Je tomu už rok, ale predsa nemôžem na to zabudnúť a stále ma to trápi.
Ďakujem Vám za prečítanie.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
ani neviem co mam napisat...
ale bol to perfektny blog,aj ked to co v nom bolo obsiahnute je smutne...ale ocividne si silne ziena,a zvladla si to na vybornu...
ale bol to perfektny blog,aj ked to co v nom bolo obsiahnute je smutne...ale ocividne si silne ziena,a zvladla si to na vybornu...
3
dakujem za prispevky...
no či som silné žiena či nie o tom neviem..ale snažim sa...ešte stále verím...verím v niečo dobré...v silu lásky...aj ked je to dosť ťažké..ale láska určite existuje aj ja ju cítim...ved láska nie je len medzi mužom a ženou....
no či som silné žiena či nie o tom neviem..ale snažim sa...ešte stále verím...verím v niečo dobré...v silu lásky...aj ked je to dosť ťažké..ale láska určite existuje aj ja ju cítim...ved láska nie je len medzi mužom a ženou....
4
to je fakt sila...
vzdy som rozmyslala ci ta pesnicka moze byt skutocna, ale zavrhla som to, ved su to sestry, no vidim, ze som sa splietla.
vzdy som rozmyslala ci ta pesnicka moze byt skutocna, ale zavrhla som to, ved su to sestry, no vidim, ze som sa splietla.
Napíš svoj komentár
ako si tak čítam čítam.. po 5 minútax som sa prixitila ako sa uprene dívam na monitor s otvorenými ústami. na začiatku tam bol jemný úsmev ale potom skôr smútok... som hrdá na teba, že si tak krásne opísala svoje pocity.. a že si to všetko prekonala... bolo to ťažké, viem.. ale bola si silná a odvážna.. si môj poklad a mám ťa prenesmierne rada...
..opri sa o mňaaa, bude ti dobreee, svet bude kraasny a nebo modreee...