Dni nepočítam podľa minút a sekúnd, ale podľa chvíľ, ktoré prežijem s láskou k niekomu
Ticho, ticho a ticho. VŠADE je teraz pre zmenu veľké ticho. Čo som to urobila? určite blbosť. Ale môžem si za to sama. A len a len sama. Odišla som od mamy? Áno. Ale ako? Neviem. Spýtala som sa jej? spýtala. Povedala NIE. To ma nežerie. Ale tie diery v srdci...
"Máš liek na boľavé srdce?" spýtala som sa niekoho na pokeci, keď mi napísal, že by si so mnou rád o niečom popísal. Povedal Nie. Ja mu na to - nemáme sa o čom rozprávať. Pri tom zisťujem, čo som urobila. A potom? Zisťujem, že ma radi podkopávajú. Veľmi radi ma potkýnajú, aby som stále padala. Aby som neostala stáť, aby som mala modriny zo života a otvorené rany zo sklamaní.
Bolia ma nohy. No najviac ma bolí duša, ktorá je na franforce. Stratila som toho za tento rok viac, nechcem ešte viac. Ostalo mi jediné plece, o ktoré sa môžem oprieť, keď nik iný nie je blízko. A čo mi ešte ostalo? nič. Milióny ľudí, ktorí sú falošní. Desiatky priateľov, ktorí sa mi otáčajú chrbtom. A kto mi ostal? Len jeden jediný, ktorého milujem. Ktorému verím, lebo viem, že mu môžem veriť. A možno hŕstka tých, ktorí ma nepochopia.
Čo potom? ....
...
...
...
...
...
... Len ticho!
Do života iných nezasahujem. Len ostatní by do života nemuseli zasahovať mne
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pedall
9. 12.decembra 2007 13:35
čo sa stalo?
Napíš svoj komentár