Noo, pre istotu poďakujem ľuďom, ktorí tento blogíšek prečítajú, ale poviem vám, že sa buď nasmejete, alebo neviem .

Ach áno, úžasné. Včera o 6:30 ráno sa zobudím na to, že sa neviem nadýchnuť. Od nervov, čo mi tiekli už prúdom, keď som sa márne snažila vyfúkať si mozog a aj tak mi nešlo dýchať, som sa naštvala a servítka letela do steny. Neskôr do steny leteli aj učebnice, nohavice, ponožky a taška. Kým som sa obliekla, musela som stíšiť bubnovanie tých grázlov v mojej hlave a kolotoč, ktorý sa mi urobil zo sveta. Vzdychla som si, veď čo. Mama sa dívala na moje utrpenie, teplotu som nemala – musela som do školy. No a čo. Vypočuť si kázanie od mamy, že aká som nezodpovedná, že to mám za to, že stále chodím s holými krížami, nie je povzbudivé do uboleného, ukýchaného a ukašlaného dňa- tak mi dala aspoň práškový aspirín zamiešaný vo veľkej bielej šálke so studenou vodou. Prvý glg – naplo ma. Druhý glg – dalo sa, tretí glg – vypľula som, štvrtý, piaty a šiesty – musela som. Pri posledných dvoch glgoch mama z kuchyne odišla. Ja so školskou taškou, s modrým pulóvrikom na sebe a s hnedými nohavicami som sa rýchlo chopila príležitosti, pohár poriadne zdrapila a vyliala som, čo ostalo. Bolo mi ešte horšie od žalúdka, od nervov a bolesti som už plakala a pálilo ma v hrdle a neviem ako a neviem akým zázrakom, tak isto aj v pľúcach. Nevedela som dýchať, nevedela som kašľať bez toho, aby ma nenaplo a nevedela som stáť bez toho, aby som sa netackala. A tak som si to namierila na schody. Pád z druhého poschodia, každý jeden schodík predupkať hlavou... Nebola to pekná myšlienka. Už som sa nemusela ani prebrať. Riadne som sa chytila zábradlia a išla som zohnutá od bolesti po schodoch, s predstavou, ako letím po schodoch dole a zrazu mám krídla... Zišla som dolu. Kamarátka sa pozerala na moje neskutočné utrpenie, ktoré trvalo do štvrť na dve... Medzi tým sa udialo veľa super vecí. Z matematiky konečne prvá známka nie pätorka, ale jednotka, z angličtiny ako na drzovku ma vyvolá a pravdaže ja ubolený chudáčik neviem ani ceknúť – dostanem trojku. Pozerám, či sa náhodou svet nezbláznil, ale moje tvrdenie sa pekne vyostrilo, keď mi na etickej výchove dal spolužiak prezervatív a šúľal sa od smiechu na zemi. Kukám na ten 'balíček' čo som dostala a zrazu vyprsknem do rehotu- ale nebolo to v môj prospech. Hlava sa mi zakrútila. Jediné a posledné koliesko sa zaseklo, čiže to bolelo a grázel v mojej hlave začal bubnovať ešte hlasnejšie. Kondóm som strčila do vrecka gatí...

Konečne doma. Konečne oddych, aj keď len na hodinku. Konečne sa najem, aj keby som to mala dostať zo seba o pár minút von. A konečne sa stretnem s Niwkou (Ivkou). Padáme do Bratislavy na Šafaríkovú ulicu a počkáme mamku hore v priestoroch banky, kým si dorobí svoju druhú robotu a dojde za nami. Vtedy si spomeniem na prezervatív a začnem ho odbaľovať – mama a aj sestra o ňom vedeli. „Fúúúúúúúj“ ozvalo sa vo vyprázdnenom priestore banky a kukám na sestru „Čo je? Aj ty také budeš mať v rukách“ uškrnula som sa pri tej predstave a obalila som to mazľavé svinstvo s totálnym rehotom sa to nafúkala, sem tam som svoj vlastný oxid uhličitý vdýchla späť, keď som dostala záchvat smiechu a potom v gigantických rozmeroch som sa kukala na sestru, čo ona na to hovorí „Ideme sa zahrať s balónikom?“ ona do rehotu. Došla mamka a kuká na tú 'parádu', čo sme stvorili „Vy ste teda...“ pokrúti hlavou, zapáli si a skoro sa zadusí dymom, keď jej zadriem „Aj ty si také mala! Tak čo hneď na nás?“ a pri tom dog face. Ok, dorobila. Ideme do Dúbravky. O-ou. Aký lejak? Krúpy! Nadávam na toho hore, čo sa toľko sprchuje- a pri tom sa modlím, aby Iva mohla aj napriek lejaku prísť. Samozrejme, došla. Jediný háčik bol v tom, že som si v tom lejaku pobehala. Ale našťastie ustával. Dúbravka – zastávka Alexyho. Bežím hore na tú istú zastávku, ktorá je aj dole. Bežím dole – od pumpy na mňa hľadia čudne. Nie je tam. Kde je? Vytiahnem obočie a idem do toho Auto baru či auto káru či čo to bolo. Od pumpy sa už rehocú, keď ma vidia – zmoknutú na nitku a bežiacu hore do kopca. Uff, nohy mi dali zabrať. Šlohnem mame mobil z rúk, odpijem si z džúsu, ktorý si sestra privlastnila a pri tom svoj vychlípala a vyjdem aj s telefónom von. Volám jej „Ja ťa neviem nájsť. Kde si? Pri križovatke či dole?“ bola samozrejme pri križovatke a ja sprostá som si ju ani vtedy nevšimla „Ale ja ťa fakt nevidím. Vidíš hento škoda auto?? JEEEEEJ JA ŤA VIDÍM!!“ natešene zvýsknem a hovorím jej, že má dojsť na druhú stranu, už sa tam trepem.

A potom – keď sme sa zvítali, dostali sme sa v poriadku (iba zmoknuté) do toho baru za mojou mamou a sestrou, trochu sme sa... trochu.. poriadne sme sa zasmiali a ja som sa posťažovala na (A teraz ma zabiješ, ak si to prečítať) Gaba, ako furt číta tie moje blogy tak už tam o ňom nemôžem povedať v blogu ani ň... Ale schválne budem. Dostali sme sa od nevinných vtipov až po ten náž kondóm v banke, medzi tým som sa trieskala hlavou o stôl od rehotu a nevedela som prestať...
Celý deň bol taký super, že som nevnímala ani to, že som bola chorá.. A medzi tým som stihla mamu prehovoriť, aby som ostala dneska doma. A zajtra sa uvidíí.... Aj ja vás mám rada. Ale najviac moju Ivku!

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
nefertitti  19. 9. 2007 14:34
no
2 
fotka
smajdalf  26. 9. 2007 15:27
hh jaaaj mat tak tvoje starosti
Napíš svoj komentár