Duchovia IV.

… Cloe sa pozerala na muža, ktorý teraz mieril revolverom na ňu. V očiach sa jej zaleskol strach a nedokázala sa pohnúť. Chlap potiahol spúšť, v tom čosi zapišťalo a skočilo na neho... Bola to Avrenelia, ktorá bola stále ticho. Zahryzla sa mu do ruky, do predlaktia a začala ho kopať. Muž sa zasmial, ale slzy, ktoré mu pri uhryznutí vbehli do očí nezamaskoval. Chytil Avreneliu za bundičku a zdvihol ju do vzduchu. Bola ľahká, nebol to problém „Tak ty sa chceš hrať, sopliak?“ spýtal sa potichu a Cloe si prikryla ústa dlaňami. Urobila krok dopredu, ale Alessandro ju stiahol späť. „Nie...“ zašepkal jej, ale ona sa mu vytrhla a šla na pomoc svojej dcére.

„Ukonči to“ pomyslela si postava na zemi. Angela už nemala dosť síl. Pomaly by umrela, to je jasné. Dlaň si pritisla na druhú dlaň, ktorá ochabnuto ležala na zemi a spojila ich tak, že sa zdalo, akoby sa modlila. „Nemusíš umrieť... Nemusíš... Potrebuješ žiť, ale nesmieš to nikomu povedať...“ zacítila pod svojím svetrom jeho ruky. Zavrela oči. O chvíľku sa chabo usmiala „Umriem aj tak“ vytisla zo seba a on...

Cloe ležala na dlážke domu. Avrenelia a Madelaine boli zviazané na pohovke, Michael sedel vedľa Alessandra a opieral sa o neho pod nápormi vzlykov. Cloe na svojom spánku zacítila čosi teplé, odrazu ju rozbolela hlava a pomaly sa zaprela do zeme dlaňami. Ale tie ju neudržali a dopadla znova späť. Alessandro na ňu hodil bezradný pohľad. Michael sa skoro postavil, ale ktosi ho prinútil opäť si sadnúť. „Už si hore, Šípková Ruženka?“ spýtal sa akýsi podlízavý hlas. V zápätí sa ozval hlas toho šialenca „Nemohol som inak. Tá sopľa na mňa zaútočila a ona sa rozbehla za dcérenkou...“ povedal chrapľavo a muž ho umlčal zdvihnutím ruky „Ja viem, povedal si mi to najmenej tisíc krát... A teraz si už len počkáme, čo nám povie minulosť.“ povedal viac menej pre seba a pozrel sa na deti a Alessandra. „Čo chcete... s minulosťou“ povedala Cloe zo zeme, ešte stále omráčene, ale už našťastie pri vedomí. Musela zavrieť oči, aby sa jej nekrútila hlava. O minútku sa zase pokúsila zaprieť do zeme dlaňami, aby sa vytiahla aspoň na kolená. Ale začula rýchle a strohé kroky, ktoré smerovali k nej „Čo si povedala?“ spýtal sa podlízavý hlas muža a ktosi si vedľa nej kľakol. Svoje pokusy o to, aby si sadla vzdala. Hneď na to ju ten muž chytil zozadu za vlasy a vytiahol ju hore. „Princezná, takto sa nerozpráva s tými, ktorí chcú tento dom konečne dostať do pohybu“ Cloe sa posmešne usmiala a pozrela mu do očí, aj keď jej ťahal vlasy „Do pohybu? Preto unášate a zväzujete ľudí, ktorí tento dom obývajú?“ odkiaľsi priletelo jedno silné zaucho a krv, ktorá jej tiekla zo spánku, sa znásobila. Muž ju pustil a postavil sa „Vlastníkom nie je nik“ zavrčal a Cloe sa zaprela rukami do zeme. Tentoraz sa jej podarilo kľaknúť si, ale ostala na štyroch. „Čo chcete urobiť teraz?“ spýtala sa. Avrenelia sa pozrela na matku „Mami, nič nehovor. Prosím“ zašepkala a aj ona bola zranená. Mala rozrazenú peru, z ktorej jej vytekalo malé množstvo krvi. „Už mlátite aj deti? Nič iné nemáte na práci?!“ spýtala sa vydesene. Nie že by sa ich bála, ale svoje deti milovala. Nezniesla, že im niekto ubližuje „Nie, nemlátime“ ozval sa muž, ktorý omráčil Cloe „O chvíľku to začne“ povedal ten druhý a sadol si na kreslo v kúte miestnosti „O chvíľu budeme vedieť, čo sa naozaj stalo. Alebo nechcete to vedieť?“ spýtal sa muž a potom sa uškrnul „Mimochodom. My sa ešte nepoznáme. Volám sa Frank. Toho druhého vám predstavovať nebudem. Kto ste vy?“ pozrel sa po všetkých, ktorý tam sedeli a Cloe sa usmiala, ale chladne „Kto sme my? Dobrá otázka. Sme vlastníci tohto domu!“ povedala pevným hlasom, ale Frankovi to nestačilo „Ako sa voláte, pýtal som sa“ povedal jemne a pozeral sa na Cloe „Najprv vy, slečna!“ ukázal na Avreneliu, ktorá bola celá bez seba „Ja som... Ja som... Av... Avrenelia“ zašepkala bojazlivo „A teraz vy, pani domu“ uškrnul sa Frank a Cloe sa pousmiala „Aký ste si istý, že vám to moje meno naozaj poviem...“ Frank sa postavil a podišiel k nej. Bez slova ju chytil pod krkom a vytiahol ju hore. „Ja si som istý. Čo vy?“ spýtal sa a pustil ju. Dopadla na štyri... Vtedy to začalo...

Pri schodoch neboli sami. V otvore, ktorý sa skrýval pod schodmi, sa zjavila tvár „Ukonči to“ zašepkal muž svojím typickým hlasom, ale Adrian sa pozeral na tvár svojej ženy „Nemôžem“ povedal potichu. Ale vybral zbraň a chytil ju do rúk „Musíš“ zašepkala Angela. „Nie“ povedal Adrian, ale ona sa nevzdala „Umriem aj... tak“ zašepkala a on sa sklonil nad jej tvár „TAK UKONČI TO!“ skríkol hlas pod schodmi. Ale Adrian sa nehýbal. Pozeral do očí svojej manželky, ktoré už nikdy viac nežmurknú. V tom sa pousmial, priložil si hlaveň k spánku a potiahol spúšť...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu